Úder do tváre, ktorý dostal náš Pán od Annášovho sluhu, vystriedali päste Kajfášových pomocníkov, ktorí mu zakryli opľuvanú tvár a bili ho po nej s posmešnou otázkou: Hádaj, Kriste, kto ťa uderil?

Potom nasledoval Herodesov posmech a za ním posmech Pilátových vojakov v pretóriu, ktorí urobili z kandidáta hneď židovského kráľa, ale s tŕňovou korunou na hlave a s trstinovým žezlom v ruke.

Keď potom nahradili posmešné biele rúcho kandidáta kráľovskou šarlátovou handrou a tú konečne oblekom utkaným z cícerkov bičovaním vynútenej krvi, malo nasledovať podľa Pilátovho rozsudku povýšenie na trón – na ukrutný rímsky kríž.

No Ježiš mlčal.

Mlčal pred Kajfášom i pred Herodesom, pred Pilátom i pred jeho vojakmi.

Nebránil sa.

A ak dal Annášovmu sluhovi otázku: Prečo ma biješ? tak zaiste len preto, aby dotyčný neškodil sám sebe.

Aby splnil Otcovu vôľu vyjadrenú predpoveďou dávneho proroka, bol ako ovca vedená na zabitie, mlčal, nebránil sa...

A tu osobitným spôsobom podčiarkol lekciu, ktorú dal aj nám, svojim žiakom: Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a potom aj túto druhú: Blahoslavení tichí, lebo oni budú vládnuť zemou.

A tu by sa žiadalo preskúmať svoje postoje, ktoré zaujímame voči svojim krivditeľom.

Dobre by bolo opýtať sa samých seba, ako prijímame túto jeho náuku, ktorú odovzdával za takú veľkú cenu všetkým, čo budujú Božie kráľovstvo na zemi.