Ak sa pokúšame vziať dieťaťu hračku, po ktorej už dlho túžilo, presvedčíme sa, ako pevne ju zovrie obidvoma rukami.
A ak budeme dospievajúcemu radiť, aby odložil knihu, ktorá mu síce chutí, ale aj škodí, budeme si musieť vypočuť veľa námietok a možno aj veľa neúctivého odvrávania.
Ťažko dosiahneme od svojho výchovného objektu, čo chceme, ak mu nasilu berieme, čo má rád, a nepovieme mu dosť zrozumiteľne, prečo nás má poslúchnuť.
Ale nie je to inak ani u nás dospelých.
Ak nás v takýchto prípadoch začne niekto obviňovať z prehnanej prísnosti, z lenivej zaostalosti alebo zo sebeckej neprajnosti, možno nám ich svojím naliehaním urobí ešte vzácnejšími... A my si nájdeme potom veľa nových dôvodov, pre ktoré si ich môžeme nechať... Napríklad: Som dospelý, viem, čo robím... Som slobodný ako každý iný...
Tu viac pomôže pozitívna metóda, ktorou ukážeme človeku ponorenému do svojich záľub, možno i hriechov to, čo je omnoho viac.
Najmä, ak mu dáme to viac aj okúsiť. Skúsenosťou jeho nebezpečná záľuba možno zbledne a on sa jej sám vzdá.
No nie vždy sa to podarí.
Preto musíme niekedy svoje pokrvné alebo duchovné dieťa v určitom zmysle dočasu stratiť, aby sme ho nestratili natrvalo.
Všimnime si, ako si počína otec z podobenstva v takomto prípade.
Už nepresviedčal syna, ku ktorému bol vždy dobrý, nehádal sa s ním, neponižoval ho... Dal mu, čo si žiadal, akoby mu tým chcel povedať: Skús teda, ak si myslíš, že nájdeš niekoho, kto ťa bude mať tak rád, ako ťa mal tvoj otec až do tejto chvíle, v ktorej ti spĺňa, čo si praješ.
Peniaze, priatelia, priateľky, svine... Toto mu po čase pomohlo spomenúť si na otcovský dom a povedať si: Vstanem!...
Nikdy by nebol k tomu došiel, keby sa nebol vlastnou skúsenosťou presvedčil o tom, čo bolo viac ako jeho sloboda, peniaze a spoločnosť...
Syn sa vrátil, lebo sa mal kam – do domu, kde žil otec, ktorý, aj keď mu vždy nedovolil všetko a požadoval, čo bolo treba, ho pritom vždy miloval.
Možno tu myslíme len na výchovu svojich detí a zabúdame pritom, že vzhľadom na Nebeského Otca sme deťmi aj my. Majme pred očami toto podobenstvo, ktorým sa nám hovorí, keď sa neraz stávame Otcovými márnotratnými synmi, že ho treba vo všetkom poslúchať a po vytriezvení zo svojich nedobrých záľub len k nemu sa vrátiť.