Jedno z najobľúbenejších zobrazení lásky Nášho Pána Ježiša Krista – a to už od raných kresťanských čias – je Dobrý pastier s odtúlanou ovečkou na pleciach.

Áno. On je takýto: unavený od hľadania, ale pritom naradovaný, že našiel, čo sa stratilo.

A tá ovca, ktorú si nesie do košiara... to je kto?

Azda ten, čo opustil Božie stádo, ušiel z neho a stále ešte uteká zo strachu, že ho Pastier dostihne, chytí za nohu, dá mu niekoľko citeľných rán a potom ho nasilu hodí medzi tých deväťdesiatdeväť spravodlivých?

Určite nie...

Ovca na Pánových ramenách predstavuje toho, kto sa pod nejakým zlým vplyvom pomýlil, a keď vyšiel z košiara staro- alebo novozákonnej cirkvi, zbitý trpkými skúsenosťami pocítil potrebu vrátiť sa do košiara, aby nepadol za obeť dravým vlkom.

Tou ovcou je niekto, kto vie, že urobil chybu, ale ju nevie alebo ak vie, tak ju nevládze sám napraviť.

To je niekto, kto v hustom tmavom lese nepostrehol alebo neposlúchol orientačnú značku a cíti, že už nejde správne, a preto sa musí vrátiť do toho bodu, v ktorom sa odchýlil zo správneho chodníka, aby si dôkladnejšie prečítal orientačnú tabuľu a pokornejšie sledoval jej príkazy a zákazy.

Len takéto ovce sú radosťou večného Pastiera, len takéto si berie na ramená.

Zamyslime sa, kde momentálne sme...

Pokúšaní v stáde, ktoré musí mať určité príkazy a zákazy?

Alebo už na úteku z neho?

Alebo už v hľadaní spiatočnej cesty? Alebo v zúfalom strachu, že to nedokážeme?

Nezabudnime, že máme Dobrého Pastiera...