V tomto Pánovom slove sa nám pripomína stupeň pripútania sa k nemu, aký musíme dosiahnuť, ak sa chceme stať jeho učeníkmi, t.j. kresťanmi nielen podľa mena, ale aj podľa skutkov.

Podľa tohto jeho výroku máme ho tak milovať a tak uprednostňovať vo všetkom, čo myslíme, hovoríme a konáme, že tí najbližší, medzi ktorými žijeme, ako náš otec, matka, manžel alebo manželka, deti, bratia a sestry, musia dostať dojem, že nie sú v našom srdci tí prví.

Okrem toho musíme aj my sami pocítiť, že Pán má v našom srdci i v našich činoch vždy prednosť.

Najprv On... Ľudia až potom!

Tu nám pripomína, že by sme neobstáli v budovaní svojho vzťahu k Nemu tak, ako by neobstál ten, kto začal stavať vežu, ale si nevypočítal, čo všetko k tomu potrebuje.

A neobstáli by sme so svojím vzťahom k nemu ani tak, ako ten, čo chce viesť vojnu s desaťtisíc mužmi proti tomu, ktorý ich má dvadsaťtisíc.

Nebudeme teda múdri a nebudeme ani úspešní, ak sa úplne nedáme Kristovi, ktorý je nekonečne múdry a silný, ak sa aj my nestaneme múdrymi jeho múdrosťou a silnými jeho silou.

Nemôže byť jeho učeníkom, kto si raz nesadne, aby zistil svoj stav a naplánoval si takú lásku k nemu, ktorá by prevýšila každú inú...

A tu už vari netreba pripomínať, že sa nám treba stíšiť a zamyslieť sa, či už bol v našom duchovnom živote takýto moment, takéto rozhodnutie, alebo, ak nebol, kedy bude...

Ak si neplánujeme takéto plánovanie, naše učeníctvo, naše kresťanstvo sa stáva pochybným, podozrivým. Ale potom aj naša večná spása.