V tomto prípade sa náš Pán odmenil svojmu hostiteľovi radou, ako užitočne strácať materiálne hodnoty kvôli získaniu duchovných, ako šikovne premeniť napríklad pokrmy a nápoje, ktoré sa požitím maria, na trvalé, nezničiteľné hodnoty.

Povedal tomu, ktorý ho pozval k stolu, že kvôli premeneniu a zachovaniu materiálnych dobrôt nemá volať k svojmu rodinnému stolu takých, od ktorých dúfa časom dostať nejakú náhradu.

Radí mu pozvať chudobných, ktorí mu ako hosťovi nemajú čo predložiť, keď ich on navštívi.

Radí mu pozvať aj mrzákov, ktorí sa mu nemôžu revanšovať nejakou službou.

Ba aj chromých, ktorých bude musieť k svojmu hostiteľskému stolu nielen pozvať, ale možno aj priniesť a tak obslúžiť.

Nakoniec mu radí zavolať aj slepých, ktorí okúsia hostiteľove dobroty, ale bez toho, aby poznali jeho tvár.

Ale túto vzácnu radu, ktorou sa Pán odmenil svojmu hostiteľovi, nachádzame v Evanjeliu aj v množnom čísle. Pán ju dáva každému, komu záleží na vlastnej spáse.
A teda aj nám...

Hovorí, aby vtedy, keď dávame almužnu, ani naša ľavá ruka nevedela, čo robí pravá.

Ak by sme preukazovali niekomu dobrodenie preto, aby sme si získali chválu, sympatie alebo akúkoľvek pozemskú odmenu, marili by sme si podľa jeho slova tú, ktorú nám chystá za každý dobrý skutok náš Nebeský Otec.

A bol by zaiste zlým obchodníkom v Pánových očiach, kto by maril svoju večnú odmenu túžbou po časnej.