Je veľa obrazov, ktoré nám predstavujú Ježiša Krista ako priateľa dietok, ktoré berie do náručia, nežne ich objíma a s radosťou požehnáva.

A je ešte viac takých, ktoré nám ho predstavujú ako Dobrého Pastiera s odtúlanou ovečkou na pleciach...

No tento rad milých scén si treba kvôli jeho dôkladnejšiemu poznaniu doplniť aj takými, akou nám ho predstavuje vo svojej Apokalypse jeho najmilší učeník Ján.

Tu vystupuje pred náš duchovný zrak ako muž ozbrojený mečom ostrým na obidve strany, ktorý mu vychádza z úst a znázorňuje silu a účinnosť jeho slova.

V Ježišovi, našom Pánovi, sa teda s láskou a nežnosťou snúbi aj určitá tvrdosť, ktorou zameriava svoje slovo proti náboženskému formalizmu farizejov a zákonníkov. Nazýva ich nielen obielenými hrobmi, peknými navonok, ale vnútri plnými hnusu, ale aj hadím plemenom a diabolským pokolením... Mečom svojho slova oddeľuje syna od otca, dcéru od matky a nevestu od svokry a Herodesa, ktorý spáva s manželkou svojho brata, prebodáva nadávkou “líška”.

Kristova duchovná tvár má teda aj takúto črtu, na ktorú neslobodno zabúdať, keď hľadíme na tie jeho mnohé veľmi milé vyobrazenia.

Ale vezmime tieto jeho znázornenia aj tak osobnejšie.

Ak sme ako deti, ktorým je sľúbené Božie kráľovstvo, predpokladajme, že si aj nás privíňa k sebe a hladká i požehnáva...

Ak sme farizeji a zákonníci, bojme sa všetkých slov, ktorými ich označil.

Ak akýmkoľvek spôsobom umlčujeme prorokov, aby sme mohli mať, čo nie je dovolené, predpokladajme, že aj nás zaradí medzi “líšky”.

Ak si robíme nové sýpky a chystáme sa hodovať, lebo máme v nich zásob na veľa rokov, povie nám “Blázni!”. A to isté slovo použije, ak vypočujeme jeho slovo, ale potom sa ním neriadime.

Bolo by veľmi užitočné, ba nutné, zastaviť sa a uvažovať, čo by nám tu povedal Boží Syn, kam by zamieril ten dvojsečný meč svojho slova, ktorý mu podľa Jánovej Apokalypsy vychádza z úst.