Pán Boh vie o každej našej potrebe...

Bol jeden z prvých teplých slnečných dní a spolu s priateľkou sme sa vybrali do záhradky.

Keby sa tak našiel niekto, kto by ma trochu naučil pracovať s viničom! - pomyslela som si.

Potešila som sa, keď som zbadala suseda. Poprosila som a on hneď ochotne súhlasil.

Po chvíli vraví: Viete čo, porozmýšľajte, čo všetko potrebujete urobiť, čo spíliť, ostrihať, orezať, lebo tu mám štyroch chlapcov, pomáhali tu vedľa u nášho direktora, urobia aj u vás.

A tak o chvíľu vpochodovali do našej záhrady štyria „chlapci" – zrelí šesťdesiatnici – a do hodiny boli orezané všetky stromy, odborne ostrihaný a vyčistený celý vinohrad...

Uvarila som kávu, naliala po kalíšku ražnej, posadali sme si všetci vonku okolo stola a rozpútala sa družná debata, plná vtipných zážitkov a jemných doberaní – bolo vidieť, že sú naozaj dobre zohratá partia kamarátov.

Keď sme dopili kávu, spýtala som sa, čo som im dlžná za službu. Svorne ukázali na suseda: No, to nech rozhodne tuto náš šéf...

Sused sa usmial a vraví: Tak, chlapci, dnes sme robili za Pán Boh zaplať!

A šibalsky dodal: Ale aha, tuto náš direktor nás všetkých pozýva na obed, aj tieto dve panie, ak chcú. So smiechom sme sa rozlúčili.

My sme ďakovali Pánu Bohu za jeho detailnú starostlivosť a prosili ho, aby on odmenil ich veľkodušnosť.


Keď sme popoludní rýľovali hriadku na sadenie, do vedľajšej záhrady prišla skupinka tentokrát ozajstných chlapcov – asi 15-16 ročných. Boli dosť hluční, čo mi neprekážalo, veď sú mladí. Ale ten slovník!!...

Zle sa to počúvalo, unavovalo ma to a vyrušovalo. V duchu som sa modlila : Pane, prosím ťa, pomôž mi... Čo mám urobiť? Nechať to tak? Napomenúť? To sa mi nezdá veľmi vhodný spôsob. Ako sa im priblížiť?...

Vtom sa od brány ozvalo nesmelé:
Dobrý deň!

Obzriem sa a vidím, že tam stojí jeden z nich a hovorí:
Teta, mám na vás prosbu. Nemali by ste kúsok novín? Chceme si založiť oheň a nemáme papier.
Ale mám, pravdaže mám a dám ti. Ale aj ja mám k tebe prosbu.
Akú?
Vieš... ten váš slovník... tak zle sa to počúva... Keby ste s tým mohli prestať.

Kým som odbehla, tlmočil vraj moju prosbu svojim kamarátom.

Keď som mu dávala papier (pridala som k nemu aj suché triesky, PEPO a zápalky) bránil sa, že on ostatné má, chce naozaj len ten papier...

Ale no, veď ti nedávam celú Ameriku, len si to vezmi, drevo je vysušené, ohník máte raz-dva.

Zasmial sa a ďakujúc odišiel.

Nevhodné slovo už nebolo počuť.

Keď sme odchádzali domov stiahla som okno na aute a zakričala som: Ahojte, chlapci! Prekvapení povstávali od ohňa a k hlasnému Dovi! nám ešte zamávali.

A ja som sa znova presvedčila, že Pán Boh vie o každej našej potrebe. Čaká len na naše pozvanie do situácií, ktoré denne prežívame.

Mária

Príbehy

z nášho života

  • Pred nedávnom sa mi ozvala jedna z bývalých kolegýň, ktorá je už na dôchodku. Býva v činžiaku oproti, ale keďže ja som bola dlhšie služobne v...

  • Po dvoch rokoch „cestovnej prestávky“ som koncom októbra cestoval rýchlikom. Túto cestu som najskôr vnímal ako ťažkosť: s kým budem sedieť v kupé...

    Paľo

  • Bol jeden z prvých teplých slnečných dní a spolu s priateľkou sme sa vybrali do záhradky.
    Keby sa tak našiel niekto, kto by ma trochu...

    Mária

  • K piesňam Rogera Hodgsona ma priviedol priateľkin brat Marián na ARE v posledných týždňoch svojho života, prv než zomrel na ALS.

    Mária

  • Vážená pani Kováčová.

    ďakujem Vám za vaše svedectvo milujúcej matky veľmi peknej rodiny - úprimne obdivujem Vás i Vášho manžela, ste...

    I. W.

  • V roku 1997 na Základnej škole na Polianskej ulici v Košiciach bola súťaž o "Cenu riaditeľky školy za šľachetnosť a stálu snahu konať dobro".

    K. R. junior