Štefan Živčák

Jeho prvým kaplánskym miestom boli Spišské Vlachy. Už v tomto období sa Štefan ako mladý kňaz pokúšal nadviazať kontakt s internovaným spišským biskupom Jánom Vojtaššákom, ktorý bol v rokoch 1950 – 1963 väznený, internovaný, mučený, pozbavený slobody a práv biskupa viesť jemu zverenú diecézu. Vedel, že je to zakázané a nebezpečné, ale chcel sa so svojím biskupom stretnúť. Pre Štefana sloboda svedomia a viera, že Boh vedie Cirkev cez ustanovených pastierov, zohrávali prvoradú úlohu. Túto svoju snahu o stretnutie sa s biskupom sa mu už nepodarilo uskutočniť, lebo medzitým spišský biskup Ján Vojtašák zomrel.

Biskup Vojtaššák sa stal pre kňazov, osobitne pre kňazov spišskej diecézy, symbolom vernosti Cirkvi a odporu proti násilnej komunistickej proticirkevnej diktatúre.

To, že biskup bol komunistami umučený a znemožnený, hlboko zasiahlo a poznačilo aj Štefanovu kňazskú dušu a jeho ďalšie pôsobenie. Nikdy sa nebude báť ateistickej štátnej moci a bude hľadať spôsoby pre odvážne, hoci štátnou mocou kontrolované a v mnohom obmedzované, ohlasovanie Božie slova. Spôsobí mu to mnoho utrpenia, ale prinesie do jeho duše aj veľa pokoja a radosti zo slobody Božieho dieťaťa. Jeho láska k trpiacej Cirkvi bude stále rásť.

Po jednom roku, 1. júla 1963, je preložený za kaplána do Ružomberka a stáva sa odvážnym kazateľom a obetavým spovedníkom, ktorý začína na seba pútať pozornosť štátnych komunistických dozorcov – cirkevných tajomníkov, ale na druhej strane aj tých, ktorí hľadali zdravý prameň Božieho slova.

Ako ružomberský kaplán prvýkrát dostáva ponuku od tajnej Cirkvi viesť duchovné cvičenia v súkromnom dome. Cestoval na dohodnuté miesto s bázňou v srdci – čo môže, on mladý kňaz odovzdať iným – ktorá ešte vzrástla, keď zistil, že skupinu tvoria prevažne starší, viacerí vyššie vzdelaní muži a ženy. Rozbúchalo sa mu srdce pocitom malosti, telesnej aj duchovnej, ale vzápätí aj vedomím daru kňazstva, ktorý dostal pre službu malým aj veľkým, všetkým, ktorí úprimne túžia po Bohu. Strach prešiel, Duch ho naplnil a on hovoril. Tejto pastoračnej činnosti – viesť službu duchovných cvičení v malých skupinách, ktoré spája dôvera a rodinná láska, ostane verný až do svojej smrti.

1. decembra 1965 bol preložený za kaplána do Kežmarku, potom hneď po roku a pol - 1. júna 1966, do Letanoviec a hneď zasa 1. decembra 1966 do Spišskej Novej Vsi. V tomto období, ako kaplán v Spišskej Novej Vsi, bol pozývaný slúžiť sväté omše pre mládež počas levočských púti na Mariánskej hore.

Šikanovanie horlivých, a preto štátnej moci nepohodlných kňazov, sa dialo prostredníctvom cirkevných (výstižnejšie proticirkevných) tajomníkov, hlavne ich častým prekladaním. Takýmto spôsobom sa snažili čo najviac mariť ich rozvíjajúcu sa pastoračnú prácu a vplyv na ľudí, a tiež všemožne prekážať kňazom vytvárať hlbšie duchovné a spoločenské vzťahy s veriacimi, hlavne s mládežou. Ale ani kňazov, ani duchovne horlivé duše, ktoré túžili po duchovnom vedení, to neodrádzalo a nachádzali si spôsoby, miesto a čas, ako pokračovať v duchovných stretnutiach aj za cenu nie malých obetí z dôvodu cestovania.

Štefan si pozorne všímal dianie v Cirkvi a aktívne sa doň zapájal.

Štátna komunistická moc sa snažila oslabovať Cirkev nielen zvonka – prenasledovaním a znemožňovaním, ale hlavne zvnútra - rozdeľovaním. K tejto štátnej ateistickej taktike patrili hlavne pekné heslá, ktoré mali zastierať úplne iné ciele a obsah. Preto sa tento boj proti Cirkvi odohrával pod hlavičkou „boja za mier“. Prorežimní kňazi, kolaborujúci s ateistickou mocou, ktorí sa takýmito stali buď z vypočítavosti, naivnosti alebo strachu, boli preto ľudovo nazývaní „mieroví kňazi“. Začalo sa to v roku 1949 „Rozkolníckou katolíckou akciou“, ktorá mala konkurovať pravej Katolíckej akcii, vyhlásenej pápežom Piom XII. Z tejto rozkolníckej akcie, ktorá sa skončila fiaskom, vzniklo na jeseň 1949 perfídne zoskupenie – „Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva“ (MHKD). Cieľ bol jasný: všestranne preferovať kňazov lojálnych štátnej komunistickej moci a trestať alebo aspoň obmedzovať kňazov, čo zotrvávajú vo vernosti a poslušnosti biskupom a rímskemu pápežovi a postupne ich takýmto spôsobom rozdeliť, ovládnuť a znemožniť činnosť Cirkvi, s cieľom jej postupnej úplnej likvidácie.

Na jar roku 1968 sa začína meniť spoločensko-politická klíma v štáte. Kňazi aj veriaci vidia šancu aj povinnosť urobiť niečo pre záchranu Cirkvi. Ako prvé chcú vyriešiť rozkolnícke hnutie MHKD.

21. marca 1968 bolo zvolané rozšírené pražské zasadanie Predsedníctva MHKD, na ktoré však prišli aj kňazi - nefunkcionári - z terénu, aby pomohli odvolať staré vedenie MHKD a ukončiť jeho činnosť. Medzi 12-timi kňazmi zo Slovenska, vedenými novomestským dekanom ThDr. Júliusom Gábrišom, sa ocitol aj kňaz Štefan Živčák. Chcel aj takto stáť pri začiatku cirkevnej obnovy.

Z tohto stretnutia spomínal Štefan na výzvu, ktorú dostal celoštátny predseda MHKD Josef Plojhar, aby odstúpil, čomu sa však on snažil všemožne vyhnúť, a to aj slovami: že sa na to musí spýtať svojho biskupa... Nato istý páter prenikavým hlasom zaoponoval: „A pýtali ste sa svojho biskupa, keď ste do toho liezol?“

Cieľ sa podaril: staré vedenie bolo odvolané a bol zvolený Akčný výbor katolíckeho duchovenstva na čele s pražským biskupom Františkom Tomáškom. Jeho základnou úlohou bola nová náplň kňazského hnutia: v súlade so závermi II. vatikánskeho koncilu (1962 – 1965) podporovať činnosť biskupov v pastoračných otázkach a rozvíjať svoju činnosť pod ich vedením. Nové kňazské hnutie dostáva názov Dielo koncilovej obnovy (DKO), ktorému na Slovensku začal predsedať trnavský apoštolský administrátor biskup Dr. Ambróz Lazík. Keď radikálne krídlo nového hnutia začalo nadobúdať črty pomsty voči kňazom, ktorí sa pošpinili spoluprácou s režimom, a akejsi anarchie, biskup Lazík musel s bolesťou zasiahnuť a vyzvať kňazov, aby pracovali viac na obnove duchovného života podľa Koncilu, ako len viedli akýsi druh politického boja.

Aj v tomto bol Štefan učenlivý a hneď pochopil, čo bude jeho hlavným poľom práce a boja. Vonkajšia štruktúra Diela koncilovej obnovy mala veľmi krátke trvanie. Po príchode vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 a nástupe „husákovskej normalizácie“ bolo Dielo koncilovej obnovy znemožnené a obnovila sa pôvodná rozkolnícka činnosť Mierového hnutia s novým zastierajúcim názvom „Pacem in terris“ ukradnutým z encykliky pápeža sv. Jána XXIII.

Dielo koncilovej obnovy mohlo byť však zničené len vo vonkajších štruktúrach, nie zvnútra. Impulz Svätého Ducha nebolo možné zastaviť. Štefan bol jedným z tých kňazov, ktorí toto vanutie Ducha a túžbu po obnove podľa Koncilu niesli vo svojich srdciach ďalej medzi ľudí, aj keď iným, tichým spôsobom a s nepríjemným prenasledovaním a bolestnými obeťami.

V čase politického „dubčekovského odmäku“ a náboženskej jari bol dňa 1. júna 1968 Štefan ustanovený za správcu farnosti Dedinky v rožňavskom okrese.
V júli bol pozvaný kázať na mariánskej púti v Levoči. Jeho kázeň bola venovaná mládeži, ktorú vždy so záujmom hľadal a miloval. Oslovoval mladých chlapcov a dievčatá najmä tým, že si nevšímal natoľko ich vonkajšok, ale viac ich vnútro, ktoré chcel zapáliť láskou k Bohu, a tak ich viesť k morálnej premene a k naplneniu životného povolania. Mládež mu rozumela a on rozumel jej. Získaval si ju aj úsmevom, nenútenou radosťou a jemu známym humorom.

Čas náhlej slobody využil aj na naplnenie svojho kňazského sna: návštevy Večného mesta Ríma a Svätého Otca Pavla VI.

Štefan, ktorý sa hneď od začiatku svojej pastorácie prejavoval ako horlivý duchovný pastier, oddaný viere, Božiemu slovu, Cirkvi a veľmi usilovný v práci s mládežou, vzbudzoval stále pozornosť štátnych komunistických orgánov. Osobitne v čase tvrdej „husákovej normalizácie“ po auguste 1968.

Dňa 27. októbra 1972 mu bol štátnou komunistickou mocou odňatý súhlas na vykonávanie kňazskej služby. Dôvodom bola nadmerná horlivosť pri výstavbe farskej budovy v Dedinkách, ubytovávanie a slúženie svätých omší v rekreačnej oblasti pre turistov z Nemecka, nedovolená zbierka na opravu kostola a jeho oprava, okázalá birmovka, práca s mládežou, vedenie exercícií (duchovných cvičení) pre mládež a „iné nedovolené veci“. To všetko podľa mienky štátu vykonával tvrdošijne aj napriek pohovorom s tajomníkom cirkevného odboru.

Podľa Štefanových slov zohrala v tom rolu ešte jedna udalosť. Predseda miestneho národného výboru sa mu posťažoval, že ľudia nechcú pomôcť pri stavbe vodovodu. Štefan v nedeľu povzbudil ľudí, aby sa podieľali ochotnejšie pri tvorbe spoločného dobra. Vodovod sa potom podarilo úspešne s pomocou občanov dokončiť. Súdruh predseda sa na straníckej schôdzi pochválil, akého má farára a ako dobre spolupracujú. Lenže Štefanovi tým nepomohol. Straníckym súdruhom došlo, že farár má väčší vplyv na ľudí ako ich súdruh predseda. A to nemohli nechať tak...

Štefan kvôli svojej duchovnej horlivosti pre záchranu duší a pre svoju nepoddajnosť komunistickej ateistickej moci začal trpieť. Ale bol rozhodnutý prinášať svedectvo kňazskej vernosti aj kňazskou obetou života v prenasledovaní. Na vlastnom tele a živote začal skusovať Pánove slová: „Budú vás prenasledovať...“.

Z obdobia pôsobenia v Dedinkách si Štefan spomínal na turistické návštevy nemeckých kňazov, ktorí často zadávali otázky týkajúce sa kňazského celibátu. Štefan s úsmevom odpovedal, že kňazi na Slovensku pre svoju pastoračnú vyťaženosť a štátne šikanovanie na takéto debaty nemajú jednoducho čas...

Štefan po odňatí štátneho súhlasu na vykonávanie kňazskej služby musel nastúpiť 1. decembra 1972 ako robotník do Skrutkárne v Starej Ľubovni.

Najprv pociťoval určitú bezradnosť, nevedel si predstaviť, čo bude teraz ako kňaz robiť.

Pán mu však na jeho úzkosť dal odpoveď cez jedného mentálne postihnutého chlapca. Keď sa na neho zadíval, zrazu si uvedomil, že na rozdiel od neho on má zdravé ruky, nohy a myseľ. Prečo sa teda bojí? Boh sa určite o neho postará, len treba s odvahou „vysúkať rukávy a napľuť do dlaní“.

Štefan nikdy nezaháľal. Bol rozumný a podnikavý. Nechcel žiť na ťarchu iným, ani vlastnej rodine. V rodnej obci na Mníšku si začal stavať dom, v ktorom by mohol bývať, a ak Pán dá, povzbudzovať vo viere tých, ktorí nebudú mať strach prísť za ním.

Keď stále nevedel, ako účinne pracovať ďalej, kňazi, ktorí boli podobne postihnutí štátnou perzekúciou ako on, ho zoznámili so saleziánskym kňazom don Jánom Augustínom Beňom, ktorý už dvadsať rokov aktívne a účinne pracoval v tajnej Cirkvi bez štátneho súhlasu. Pri prvom stretnutí mu povedal: „Skús vidieť v cirkevnom tajomníkovi anjela Gabriela, ktorý ti dáva nové poslanie“. Bolo to pre neho prekvapenie, ale postupne si s vierou uvedomil, že naozaj za všetkým pôsobí Božia prozreteľnosť. Keďže nevedel sám žiť svoje kňazstvo bez fary a kostola, požiadal tohto kňaza o službu duchovného vedenia a s podobne perzekúciou postihnutými kňazmi v nútenej výrobe vytvorili okolo neho bratské kňazské spoločenstvo, aby sa duchovne navzájom povzbudzovali a podporovali. Vtedy si ešte neuvedomovali, že stoja pri zrode nového cirkevného hnutia Nazaret. Tak už v roku 1973 Štefan praktizoval to, čo neskôr sv. Ján Pavol II. odporúčal kňazom ohľadom duchovného vedenia: „Duchovné vedenie v značnej miere podporuje permanentnú formáciu kňazov“, ba „kvôli zlepšeniu svojho vlastného duchovného života je nutné, aby sami kňazi mali duchovné vedenie“ (porov. Pastores dabo vobis (PDV), b.81.; Direktórium o službe a živote kňazov (DSŽK), b. 54). A čo odporúčal ohľadom kňazského spoločenstva? „Kňazské stretnutia treba považovať za nevyhnutné pre vzrastanie v spoločenstve, na získanie hlbšieho poznania a na pokojné skúmanie vlastných problémov v každej vekovej skupine“ (DSŽK, b. 81).

Tri roky pracoval ako robotník v Starej Ľubovni, kde mohol zblízka spoznávať robotnícky svet a reálne podmienky práce a života bežných ľudí. Spontánne nadväzoval s ľuďmi srdečný dialóg, v ktorom, vďaka svojej srdečnosti a veselosti, sa stával majstrom. Ľudia sa pri ňom radi zastavovali a on sa dozvedal o ich potrebách a ponúkal im svoju pomoc.
1. augusta 1975 kvôli účinnejšej kňazskej službe odišiel pracovať do okresného mesta Poprad. Zamestnal sa ako skladník na Inžinierskych stavbách v Poprade. Po niekoľkých pokusoch si našiel ubytovanie na sídlisku Západ, v paneláku Baník na 8. poschodí, čo sa stalo zakrátko známym ako „hotel Baník“ – miesto nových duchovných stretnutí pre kňazov, rodiny a mládež. Býval pod vysokými tatranskými končiarmi, ktoré priťahovali mnohých turistov a vytvárali aj viac možností na nenápadné duchovné stretnutia. V Poprade bol v centre života okresného mesta a hlavne bližšie k rodinám a mladým ľuďom, ktorým začal slúžiť pravidelným duchovným vedením. Toto sa stalo jeho novým spôsobom, ako ďalej šíriť a žiť ducha koncilovej obnovy.

(Spracované podľa svedectva kňaza Jozefa Gazdu – blízkeho Štefanovho priateľa)

Štefan vo svojom kňazskom živote nehľadal iný cieľ ako Božiu slávu a spásu nesmrteľných duší, predovšetkým tej svojej.

Už od kaplánskych čias hľadal kňazov, ktorým išlo o to isté a kňaza, ktorý by ho duchovne viedol v súlade s odporúčaním 88. bodu spomínaného Direktória: „Treba so všetkou starostlivosťou zachovať, aby každý kňaz mal právo na usporiadanie svojho duchovného života takým spôsobom, ktorý považuje za najvhodnejší.“ Štefan si ho usporiadal podľa charizmy hnutia Nazaret, opäť v tomto duchu Direktória: „Práce, ktoré vykonávajú tieto schválené združenia a hnutia v prospech kňazov, si Cirkev veľmi váži, a chápe ich dnes ako znamenie životaschopnosti, ktorou ju Duch Svätý neustále obnovuje (DSŽK, 88).

Pochopil a žil skutočnosť, že „nedá to, čo sám nemá“. Preto každý svoj deň začínal rozjímaním nad Božím slovom, ktoré uzatváral konkrétnym predsavzatím, aby sa slovo stalo skutkom a on sa stával deň čo deň podobnejší Kristovi. Deň končil večerným hodnotením prežitého dňa. Skúmal pri ňom ovocie Božieho slova - skutky, lebo viera bez skutkov je mŕtva. Silu k náročnej službe čerpal z Eucharistie, ktorú prežíval s veľkou dôstojnosťou a sústredenosťou. Sviatosťou zmierenia pravidelne očisťoval svoju dušu, aby sa páčila Pánovi ako nevesta z Veľpiesne. Pravidelne si konal ročné duchovné cvičenia s úprimnou snahou obnovovať svoje poznanie Ježiša Krista a podľa neho meniť svoje konanie.

Príklad chudobného Krista ho viedol k tomu, aby mu bol aj v tomto podobný a vnútorne slobodný vo vzťahu ku všetkým pozemským dobrám. S radosťou používal najlacnejšie auto. Dlho to bol jeho obľúbený Trabant. Každú faru zariadil, ale sťahoval si len osobné veci. Keď ho neskôr preložili z Poľanoviec do Vydrníka, nechal všetko svojmu nástupcovi. Vtedajší levočský pán dekan Klubert, ktorý bol toho svedkom, po chvíľkovom odmlčaní povedal: „Takto by to malo byť medzi kňazmi.“ Keď videl, že Pán ho už volá do večnosti, auto a byt dal prepísať na ľudí, cez ktorých by tieto hmotné prostriedky mohli ďalej slúžiť Cirkvi a spáse duší. Nestal sa kňazom pre svojich príbuzných. Pán bol jeho pravým bohatstvom. Vedel, že „nič sme si na svet nepriniesli a nič si nemôžeme odniesť“ (1 Tim 6,7).

Prísahu, ktorú zložil pred subdiakonátom – žiť čisto a zrieknuť sa manželstva kvôli duchovnej plodnosti - napriek ohováraniam a zúrivosti viacerých anonymov, s pomocou Božou a skrze úctu k Panne Márii, verne a statočne zachoval. Celou dušou si osvojil slová sv. Jána Pavla II.: „Panenstvo tým, že sa zrieka manželstva, realizuje ,snúbenecký významʻ tela skrze jednotu a osobné odovzdanie sa Ježišovi Kristovi a jeho Cirkvi“ (porov. PDV, b. 29).

Chcel žiť evanjeliový radikalizmus podľa odporúčania Cirkvi: „Pre všetkých kresťanov bez výnimky je evanjeliový radikalizmus základnou a oprávnenou požiadavkou, ktorá vychádza z Ježišovej výzvy ísť za ním a napodobňovať ho v sile dôverného spoločenstve s ním“ (PDV, b. 27). Z toho radikalizmu vyplývala aj jeho poslušnosť svojim ordinárom. Keď sa dožil, že diecéza dosta1a konečne otca biskupa, poslúchal ho s vierou. Prijal ochotne každú dispozíciu a ani raz si nevyberal miesto pôsobenia podľa slov sv. Františka Saleského: Nič nežiadať, nič neodmietať.

Ešte pred vydaním exhortácie Familiaris consortio, už v rokoch, keď bol zamestnaný ako robotník, zameral svoju pozornosť na rodinu. Pochopil ducha slov pápeža, že ak sa nám nič nepodarí urobiť v rodine, tak sa nám nič nepodarí, lebo v rodine dostáva človek základy svojho ľudského a kresťanského charakteru. Keď zobliekol vo fabrike a neskoršie na stavbe montérky, sadol do trabanta a hľadal duše a rodiny ochotné prijať a žiť evanjelium. Pripravoval mladých do manželstva a ostával s nimi aj naďalej pri výchove detí, ktoré ich učil s láskou prijímať podľa morálnej náuky encykliky Pavla VI. Humane vitae. V tejto práci neprestal ani po opätovnom nastúpení do pastorácie, ktorej sa venoval aspoň tak svedomite a poctivo ako iní kňazi. Snažil sa: „Jedno nezanedbávať a druhé robiť“. S talentom hlásal slovo z ambónu, ale snažil sa aj skromne chytať duše na udicu – cez osobný apoštolát. Vedel, že do siete sa už v nových kultúrnych okolnostiach ťažko chytá. Bol vnímavý na Božie slovo, Koncil, živý Učiteľský úrad Cirkvi, kultúrne a spoločenské okolnosti doby a nadobudnuté skúsenosti - svoje aj iných.

Práca v rodinách a osobný apoštolát vyžadovali veľa kňazov a teda aj potrebu nových kňazských povolaní. Keď Hnutie Nazaret, do ktorého patril, dostalo od pápeža sv. Jána Pavla II. dovolenie vychovávať kňazov mimo seminára, aktívne sa zúčastnil na výchove pätnástich kňazov, ktoré Hnutie do roku 1989 vychovalo.

Aj sám mal v tomto Hnutí postarané o permanentnú kňazskú formáciu, ktorú dnes Cirkev priam nariaďuje (PDV 79) a sám viacerým kňazom poskytoval mesačne službu duchovného vedenia.

Predvídal, že Cirkev v 21. storočí bude Cirkvou malých spoločenstiev, o ktorých hovoril Pavol VI. v Evangelii nuntiandi (porov. b. 58). Budú ich tvoriť veriaci, ktorí majú úprimne radi Boha a za každú cenu chcú dosiahnuť jeho otcovskú náruč. A bude im jasné, že len cez poslušnosť Učiteľskému úradu Cirkvi zachovajú vernosť evanjeliu. Budú preto používať aj odporúčanú službu duchovného vedenia. Medzi sebou budú dôverne poznať svoje radosti i bolesti, prehry i víťazstvá a ich úprimnosť bude taká, akú spomína sv. Jakub, že si budú navzájom vyznávať aj svoje hriechy (porov. Jk 5, 16).

Sv. Ján Pavol II. vo svojej knihe Prekročiť prah nádeje v 26. kapitole napísal: „Od dôb Koncilu sme svedkami predovšetkým obnovy kvality. Napriek nedostatku kňazov i povolaní, prebúdzajú a rozrastajú sa hnutia náboženskej povahy. Rodia sa na inom pozadí než predchádzajúce katolícke združenia... Nové hnutia sa orientujú na obnovu osoby.“
Tieto slová stali sa mottom jeho kňazského života a služby. So všetkou silou sa snažil cez službu duchovného vedenia dvíhať duchovnú kvalitu kresťanských duší a rodín a vytvárať z nich pravé kresťanské spoločenstvá.

Po príchode do Popradu zintenzívnil svoju prácu duchovného vedenia rodinám a mladým. Túto svoju pastoračnú prácu s mladými a rodinami musel vykonávať tajne a s rizikom uväznenia, lebo podľa vtedajšieho zákona maril dozor štátu nad cirkvami.

V období kňaza – robotníka mal výhodu voľných víkendov, ktoré mu umožňovali v pokoji sa stretávať s ľuďmi a plánovať vo voľnom čase rôzne duchovné programy.

Štefan si svojou obetavosťou a srdečnosťou získal dôveru mimoriadneho počtu rodín, ktorých mu pribúdalo do starostlivosti duchovného vedenia aj spolu s ich pribúdajúcimi deťmi. Jeho kňazská služba v rodinách nespočívala len v nejakých náhodných spoločenských návštevách a rozhovoroch. Išlo mu o pravidelný, dôverný a trvalý duchovný vzťah.

Po rodinnom, radostnom stolovaní pokračoval v službe duchovného vedenia formou osobných duchovných rozhovorov kvôli duchovným radám a povzbudeniam na ceste za Kristom. Službu duchovného vedenia konal podľa duchovnosti sv. Františka Saleského, ktorý duchovné vedenie označil za prvoradú duchovnú potrebu pre tých, ktorí svoj duchovný rast chcú brať vážne. A išlo mu nielen o ľudí v zasvätenom stave, ale najmä o ľudí žijúcich vo svete. Kniha sv. Františka – Filotea, bola jeho obľúbenou a patrila medzi prvé odporúčané knihy k duchovnému čítaniu.

Duchovné rozhovory s jednotlivcom často prekračovali jednu hodinu, a tak sa v jednej rodine bežne zdržal aj viac hodín. S rodinami a slobodnými sa stretával pravidelne každý mesiac. Slobodní prichádzali za ním, ale za rodinami poväčšine cestoval a takto im venoval všetok svoj voľný čas.

Zo služby sa často vracal domov neskoro večer úplne vyčerpaný. Ale nikdy sa nesťažoval, že má toho veľa, všetko zakrýval úsmevom a veselosťou.

S humorom spomínal, ako sa raz ráno zobudil pod vaňou. Čo tu robí? Dlhšie mu trvalo, kým pochopil, že večer, keď sa vrátil domov po náročnej službe, chcel opraviť vaňový sifón, ktorý pretekal, a tam aj skončil jeho deň... Nemal čas sa ľutovať, ráno bolo treba rýchlo prísť načas do práce v závode...

Na Liptove sa pravidelne venoval štyrom rodinám, v Poprade trom, v Levoči siedmym, za Magurou trom.

Okrem služby rodinám a povolaniam mladých do manželstva sa s veľkou pozornosťou venoval aj skupine mladých chlapcov s povolaním ku kňazstvu a skupine dievčat s povolaním do zasväteného života, z ktorých vznikala skupina zasvätených žien.

Pri formácii tajných kňazov udržiaval kontakty s poľskými kňazmi, cez ktorých táto skupina mohla podať informácie o stave rodín a Cirkvi a o svojich evanjelizačných snahách až pápežovi sv. Jánovi Pavlovi II.

Príprava mladých chlapcov na kňazstvo prebiehala v utajení aj pred rodičmi. Nemal to ľahké vysvetliť rodičom, prečo ich synovia nechávajú vysoké školy. V bezradnosti si raz pred rodičmi vložil hlavu do dlaní, ostal ticho a modlil sa. Rodičia to po návrate okomentovali svojim synom: Keď ujo Štefan počul, čo vystrájaš, chytal sa za hlavu...

Bolo to pre neho radosťou, keď mohol vítať nových kňazov po ich návrate z Poľska, z tajnej kňazskej vysviacky a prijať od nich v súkromí novokňazské požehnanie a ďalej im poskytovať každú potrebnú pomoc, ako aj svoj byt s liturgickým predmetmi.

V službe rodinám a mladým mu pomáhali viaceré slobodné zasvätené dievčatá. Zvlášť mu pomáhali pri organizovaní duchovných obnôv a duchovných cvičení pre skupinky rodín a mladých. Okrem pomoci v kuchyni a so stravou, aby sa on mohol úplne nerušene venovať duchovnej službe, tá pomoc spočívala aj vo svedectve ich vlastného života, v oduševňovaní sa za vieru, za život s Božím slovom, za krstnú premenu k svätosti. Tiež boli pre neho spojivom medzi ním a kontaktmi, aby bol aj v priebehu mesiaca informovaný o ich radostiach a problémoch, aby sa za to mohol modliť a dopredu uvažovať o vhodnej duchovnej rade a pomoci.

Štefan sa na službu duchovného vedenia a duchovných obnôv chystal aj pretáčaním magnetofónových pások s poučnými príbehmi a témami, ktoré mu slúžili ako veľmi účinný prostriedok pre katechézu a duchovné povzbudenia tak pre dospelých, mládež a deti aj počas celého nasledujúceho mesiaca v jeho neprítomnosti.

Každoročné duchovné cvičenia po skupinkách rodinám a mladým konal obyčajne v letnom období. Spravidla trvali tri celé dni. Zo začiatku ich konal aj vo svojom dome na Mníšku, potom v panelákových bytoch a neskôr na farách. V tom čase chaty neprichádzali do úvahy, lebo stretnutie viacerých ľudí na chate by bolo nápadné pre Štátnu bezpečnosť (ŠTB). Uzavretosť na tri dni v malom priestore bola obeta pre neho aj pre účastníkov duchovných cvičení, ale hlad po Božom slove, duchovnej obnove a novom živote s Kristom prekonával všetky ťažkosti a obmedzenia.

Keď dával duchovné cvičenia troch mladým chlapcom vo svojom dome na Mníšku, na úvod im otvorene povedal: Chlapci, ak ma zradíte, pôjdem do väzenia a vás vyhodia zo školy...

Preto takéto duchovné stretnutia boli utajované diskrétnosťou. Nebolo ľahké o tom mlčať, ale láska k Cirkvi to pomáhala pochopiť.

S mladými sa snažil prežiť aj chvíle v tatranskej prírode. Alebo im aspoň s radosťou zakýval zo svojho okna, keď ich videl kráčať s lyžami a ruksakmi na tatranskú električku.

Túžil stáť na najvyššom štíte Vysokých Tatier. Bolo mu to dopriate tesne pred pádom komunistického režimu v prítomnosti tajných kňazov, na príprave ktorých spolupracoval a v prítomnosti svojich bratov kňazov a priateľov. Miloval krásy prírody a miloval krásu priateľstva, v ktorých kontemploval Božiu krásu, prítomnosť a lásku.

K mladým sa snažil byť láskavý, ale vedel byť aj priamy a občas neváhal povedať aj prísnejšie slová, keď bolo treba „zaspatých zobudiť“.

Občas vznikali aj komické situácie, keď sa mu, napríklad, mladý chlapec prišiel zdôveriť s „veľkými pokušeniami“. Stŕpol. Vysvitlo však, že cestou do kostola mu zrak stále ťahali tatranské vrcholy, od ktorých sa nijako nevedel citovo odpútať...

V Poprade po práci, ak mal voľný čas, prinášal často sväté prijímanie do nemocnice známym pacientom, ktorí túžili po eucharistickej posile. Ak to bolo možné, potajme pre nich slúžil aj sväté omše, vďaka pomoci aktívnych a odvážnych kresťanských lekárov a zdravotných sestier.

Podelil sa raz, že mu napadlo: „V nemocnici ma čakajú, a ja si tu doma spokojne čítam...“ Hneď nechal všetko a bežal so svätým prijímaním...

Svojou kňazskou službou neobchádzal ani rehoľné sestry, ktoré žili v utajení, a ktorým po domoch slúžil duchovnými obnovami. Môžeme sa o tom dočítať aj v archíve Kongregácie sestier Božského Vykupiteľa.

Po zložitých vyjednávaniach biskupského úradu so štátnou správou a s veľkými ťažkosťami mu bol vrátený štátny súhlas k výkonu kňazskej činnosti. 31. decembra 1978 ukončil prácu skladníka v Inžinierskych stavbách v Poprade a od 1. januára 1979 sa vrátil naspäť do diecéznej pastorácie. Stal sa správcom farnosti Poľanovce pod Braniskom.

Jedno robiť – druhé nezanedbávať...

Pribudlo mu dvakrát toľko duchovnej služby. Cestovanie za svojimi duchovnými kontaktmi prichádzalo do úvahy len v nedeľu poobede alebo v niektorý deň v týždni po večeroch.
1. júla 1983 bol preložený za správcu farnosti do Vydrníka, kde pôsobil jeden rok. 15. novembra 1984 sa stal správcom farnosti Spišské Hanušovce a excurrendo spravoval susednú farnosť Reľov. O Štefanovi sa dobromyseľne hovorilo, že na každom pôsobisku sa okrem svedomitej pastorácie výrazne pričinil o výstavbu, prípadne rekonštrukciu farských budov. Nakoľko stará fara v Spišských Hanušovciach bola vlhká a ťažko obývateľná, nejaký čas býval na fare v Reľove a hneď sa pustil do výstavby novej fary v Spišských Hanušovciach. Popritom sa venoval mladým chlapcom a dievčatám, osobitne aj miništrantom. Postupne z nich vznikali rodiny a duchovné povolania. Hľadal pre nich aj duchovnú asistenciu horlivých laikov alebo tajných kňazov.

V archíve reľovskej farnosti môžeme čítať nasledujúce svedectvo: „Ovečky však nezostali bez pastiera. Farnosť Reľov bola spravovaná farárom zo Spišských Hanušoviec. Ochotne sa ich ujal vtedajší spišskohanušovský farár Štefan Živčák, ktorý svojím životným príkladom, ako aj povzbudeniami a napomenutiami počas príhovorov zanechal v tunajších veriacich hlbokú stopu. Venoval sa tak starším, ako aj mládeži a deťom. Vedel povzbudiť, múdro a rozvážne poradiť, ale aj povedať tvrdú pravdu tam, kde to bolo potrebné. Zvlášť bol zaangažovaný do hnutia Nazaret, ktorého členovia sa snažili o hlbší duchovný život čítaním Svätého písma, počúvaním náboženských úvah a príbehov, pravidelným rozjímaním a spoločnými rozhovormi o duchovných veciach. Pod jeho vplyvom vstúpili do hnutia Nazaret aj niektorí veriaci reľovskej farnosti – či už ako rodiny alebo jednotlivci.“

V archíve rabčianskej farnosti sa dočítame: „V prvom roku slobody 1. júla 1990 sa stal farárom v Rabči na Orave s filiálkami Oravská Polhora a Sihelné kňaz Štefan Živčák. Práca v tejto farnosti bola náročná a vyčerpávajúca, čo mohlo urýchliť jeho vážnu chorobu – leukémiu. Ukazovali sa nové možnosti a on ich chcel čo najlepšie využiť. Začal pracovať na duchovnej i materiálnej obnove farnosti. Venoval sa zvlášť rodinnému apoštolátu. Mal v pláne aj opravu farskej budovy a kostola, ktorý po rokoch totality priam túžil po generálnej oprave. Zákerná choroba (leukémia) mu však nedovolila uskutočniť plány. V roku 1991 strávil dlhé týždne v nemocnici, preto požiadal diecézneho biskupa o preloženie na menšiu farnosť. Od 1.7.1991 bol po čiastočnom zlepšení zdravotného stavu preložený na ľahšiu farnosť do Vydrníka. Smrteľné ochorenie sa však už nedalo zastaviť. Tam po ťažkej chorobe aj zomrel. Bolo to 2. novembra. 1993, v 55. roku života. Pochovaný je v Mníšku nad Popradom.“

V knihe Mons. Františka Dlugoša Profily odvahy a viery, ktorú venoval kňazským osobnostiam spišskej diecézy sa môžeme o tom dočítať s trochu pozmenenými údajmi: „Práca v tejto veľkej farnosti bola náročná a vyčerpávajúca, čo mohlo urýchliť vážnu chorobu - leukémiu. Preto požiadal diecézneho biskupa o preloženie na menšiu farnosť. V decembri 1992 biskup jeho žiadosti vyhovel a ustanovil ho za farára do Vydrníka. Smrteľné ochorenie sa však už nedalo zastaviť. Štefana Živčáka povolal Pán života a smrti v deň Spomienky na všetkých zosnulých 2. novembra 1993. Pochovaný je v rodnej obci vedľa svojho veľkého učiteľa a vzoru, niekdajšieho mníškovského farára Jozefa Kubinu.“

Štefan sa ani v čase ťažkej choroby nevzdával. Nečakal pasívne na svoju smrť. Neutiahol sa v sebaľútosti do kúta. Nebol znechutený, aj keď okolnosti jeho života sa veľmi skomplikovali a utrpenia telesné aj duchovné sa množili.

S veľkou radosťou prijal exhortáciu Jána Pavla II. Pastores dabo vobis venovanú kňazom. Hneď ju horlivo študoval, aby mohol aj iným sprístupniť jej bohatstvo. Chcel zapáliť srdcia svojich bratov kňazov, aby svoju službu uskutočňovali v duchu evanjelia, Koncilu, pápežských dokumentov a vo vedomí, že nie my kňazi obraciame duše k Bohu, ale len On sám ich privádza k sebe. My máme byť živé slobodné nástroje v jeho rukách a živí svedkovia jeho pravdy. Preto začínal od seba a z posledných síl dával sa Bohu celý v živote, v utrpení i vo smrti. Dal mu celé svoje srdce, celú dušu, všetky svoje sily.

Oslovili ho najmä slová: „Nová evanjelizácia potrebuje nových ohlasovateľov evanjelia, t.j. kňazov, ktorí sa usilujú prežívať svoje kňazstvo ako osobitnú cestu k svätosti (PVD, b. 82).

Božie diela konajú len Boží ľudia...

Veľmi chcel využiť aj posledné sily a dni svojho života, a preto s poslaním diecézneho biskupa Mons. Františka Tondru ešte v posledných mesiacoch svojho života prešiel po všetkých dekanátnych kňazských rekolekciách s prednáškou o duchovnej obnove kňazského života.

Jeho duchovnú obnovu uvádzame v plnom znení v závere.

(Podľa rozprávania Evy Zummerovej z roku 1993)

V minulom mesiaci sa nám Pán prihovoril smrťou uja Štefana.

Jeho odchod z tohto sveta je pre nás povzbudivým príkladom prípravy na Pánov príchod. Je pre nás dôkazom, že sa vyplatí vytrvať až do konca v službe, do ktorej nás Pán povoláva. Ujo Štefan bol kňazom do poslednej chvíle svojho života. Do poslednej chvíle myslel na druhých. Jeho posledné slová boli radou druhému. Zachovajme si jeho príklad v mysli, v srdci, ale najmä v našom konaní.

Ujo neprežíval svoju chorobu ako nečinné čakanie na smrť.

Živo sa zaujímal o život v našom diele a o dianie vo všeobecnej Cirkvi. Vracal sa k našim materiálom – z duchovných obnôv - starším i novým ako sú Koncil, Podnety, Nie tak, ale tak, Koncepcia. Denne počúval vysielanie vatikánskeho rozhlasu, v poslednom čase encykliku Veritatis splendor. Veľmi živo referoval o preštudovaných častiach nového rímskeho katechizmu. Zaujalo ho najmä vysvetlenie 8. Božieho prikázania - O pravde. Aké dôležité je pri rozprávaní o iných podávať nielen negatíva, ale aj pozitíva, aby bola pravda úplná.
Z encykliky Pastores dabo vobis sa najčastejšie vracal k časti o výchove a vedení budúcich kňazov.

Rozmýšľal aj nahlas o rodinách, ktoré viedol, o tom, čo komu pripomenie, koho napomenie alebo povzbudí. No Pán Boh rozhodol inak. Vďaka ujovej úprimnosti však môžem jeho posledné odkazy rodinám konkrétne tlmočiť. Posledný týždeň života uja Štefana bol poznačený bolesťami krížov a nôh, ktoré prijímal bez sťažovania sa, trpezlivo. Bolesti každý deň za niekoho obetoval. Nezabudol ani na čas, odkedy sa obetuje za ďalšieho brata, sestru, spoločenstvo a pod. O polnoci menil úmysel obiet.

Povedal: "Tento deň obetujem za uja Janka, dnes obetujem za tých, čo sú na Ukrajine, ďalší deň za dievčatá, za Zbyška atď."

Mal presný program dňa. Ráno po krátkej toalete o siedmej hodine si so mnou urobil rozjímanie. Povšimnutiahodné je, že texty Božieho slova boli práve o utrpení. Aj počas dňa si často pripomínal predsavzatie.

Ráno na sviatok Všetkých svätých sa cítil veľmi slabý. Točila sa mu hlava. Po zmeraní tlaku bolo jasné, že príčinou slabosti je veľmi nízky krvný tlak. Telefonicky som sa poradila s lekárom Milanom Puchalom. Po podaní lieku sa mu zdravotný stav zlepšil. Lekár sľúbil, že po službe ho príde pozrieť. Počas dňa bol slabý, ale psychicky sa cítil dobre. Poobede, keď si sadol za stôl a chcel začať slúžiť svätú omšu, znovu sa mu znížil tlak, zatočila sa mu hlava a začal vracať. Hneď na to prišiel lekár a skonštatoval: urýchlene hospitalizovať na hematologické oddelenie v Košiciach. Prevoz sa mal uskutočniť helikoptérou. Nakoľko bola hmla, po podaní liekov na posilnenie srdca a tlaku sa šlo sanitkou.

Počas cesty sa ujov zdravotný stav tak zlepšil, že vnímal aj jazdu sanitára a vysvetľoval mi: "Počuješ, Evuš, do polovice zákruty ubral plyn a potom pridal!" Počas cesty požehnával rodiny v jednotlivých dedinách i mestách. V nemocnici nás už čakali. Hneď dostal infúzie s liekmi. Po polnoci mi hovoril: "Myslel som, že tento deň už neprežijem. Ale Pán Boh asi chce ináč." Potom, kým mu tiekla infúzia, bol prekvapujúco čulý. Vysvetľoval mi, čo mám preberať so stredoškolákmi na náboženstve, ktoré mával vo farnosti on, keď sa zdravotne cítil relatívne dobre. Hovoril na tému pokánia. Najdôležitejšie je poukázať na hriech, na jeho následky, ktoré sa dnes hodne skresľujú.

Na otázku, či mám ísť po náboženstve na stretnutie s mladými, alebo hneď prísť do Košíc, povedal, že sa treba venovať tým, ktorí sa chcú dostať bližšie k Bohu. Hovoril aj o konkrétnych osobách z farnosti, ako ich on vidí.

Okrem toho plánoval, ako bude slúžiť duchovným vedením v rodinách. Nie v jeden deň viacerým naraz, ale v jeden deň pôjde k jednej rodine.

Nad ránom po odstavení infúzie zaspal. Dostal triašku. Po zmeraní teploty mal 39,5°C, pričom asi pred hodinou mal 35°C. Znovu ho začalo napínať na zvracanie. Po čapíku a injekcii sa mu trošku uľavilo, no už mal skrátené dýchanie. Dostal zápal pľúc.

Po dvojhodinovej snahe sa zdravotnému personálu podarilo napichnúť novú infúziu s liekmi. Mal veľmi slabé žily, ťažko sa do nich liečivo aplikovalo. Pohľad na snahu zdravotného personálu a na ujovo utrpenie bol veľmi bolestný. Lekárka i sestry chceli čo najskôr napichnúť liek, no nedarilo sa im. Ujo veľmi trpezlivo znášal toto "katovanie". Pozrel sa na mňa a opýtal sa, či to má ešte význam. Povzbudila som ho, aby i tieto bolesti obetoval. Ráno o 5,30 hod. prišla vrchná sestra. S modlitbou a na kolenách pri posteli pokojne našla žilu a napichla potrebnú infúziu s liekmi. Stav sa zlepšil. Ujo povedal poznámku pred vrchnou sestrou: "Nemal by kňaz umierať na fare?" Vrchná sestra ma potom odvolala vedľa a opýtala sa, či by sme ho nemali previezť domov. No pri technickom vybavení a stave našich sanitiek by cestu sotva prežil. A okrem toho, každý pohyb mu zhoršovali bolesti v krížoch a nohách.

Ani pri zákrokoch, čo mu robili, ujo nezabudol poďakovať za všetko, čo mu podali. Najviac sa pri ňom zdržiavala vrchná sestra Marika. Ďakoval jej za ochotnú službu, povzbudzoval ju, aby i naďalej s ochotou a láskou slúžila chorým. Veď v každom trpiacom je Kristus. Každý pohár vody, podaný z lásky, bude mať odmenu. Potom mi vrchná sestra povedala: „Odkiaľ čerpá tento človek takú silu?“

Ujo Štefan bol pri svojich pobytoch v nemocnici vždy obľúbený na oddelení, pretože všetky služby zdravotného personálu registroval a ďakoval za ne svojským srdečným spôsobom. Mnohí sa radi zastavili v jeho izbe, počnúc primárkou až po upratovačku. Ba aj pacienti, ak sa dalo, prišli k nemu na povzbudenie.

Posledné chvíle s ujom Štefanom boli veľmi pokojné. Neraz predtým mi spomínal, že je rád, že svoju chorobu prežíva v duchovnom spoločenstve a nie medzi pokrvnými.
Pán Boh vyslyšal aj jeho prianie: nezomrieť v samote. Primárka splnila jeho prosbu, aby som mohla zostať pri ňom aj cez noc. A tak zomrel v prítomnosti nás dievčat zo spoločenstva.
Posledné slová, ktoré mi povedal boli: "Evuš, zachovaj si pokoj". Zdalo sa mi, že chce ešte niečo povedať, ale na otázku, či chce ešte niečo povedať, len prikývol hlavou, no už nevládal nič vysloviť. Vnímal okolie, a my, čo sme boli pri ňom: Žofka, vrchná sestra a ja, snažili sme sa s modlitbami pomôcť ujovi Štefanovi prejsť z tohto života do večného. Bolo ráno 2. novembra 1993, keď ujo odovzdal svoju statočnú kňazskú dušu Bohu.

Jeho posledná rada mi hodne pomáhala pri riešení nastávajúcich situácií v súvise s vybavovaním pohrebu, kontaktu s pokrvnými a s hlavnými predstaviteľmi diecézy, aby som pokojne a pokorne prijala aj ublíženia.

Štefana si Pán povolal k sebe v deň Spomienky na všetkých zosnulých 2. novembra 1993 vo Fakultnej nemocnici v Košiciach.

Zádušnú svätú omšu vo farskom kostole v Mníšku slúžil diecézny biskup František Tondra, spolužiak Štefana Živčáka a smútočnú homíliu predniesol spišský pomocný biskup Mons. Andrej Imrich, rodák z Mníšku nad Popradom.

Po svätej omši za účasti dvoch biskupov, vyše stopäťdesiatich kňazov a asi päťtisícového zástupu veriacich telesné pozostatky kňaza Štefana Živčáka boli uložené na cintoríne v rodnej obci. Pochovaný je vedľa svojho veľkého učiteľa a vzoru, niekdajšieho farára v tejto obci, Jozefa Kubinu.

Na jeho náhrobnom kameni je nápis:

TU ČAKÁ NA SVOJE VZKRIESENIE KRISTOV KŇAZ ŠTEFAN ŽIVČÁK
1.6.1938 – 2.11.1993.

Nech ho Dobrý pastier za jeho tichú, ale veľmi náročnú a vernú kňazskú službu odmení tým, čo oko nevidelo, ucho nepočulo, na myseľ človeka ani nevstúpilo, čo pripravil tým, ktorí ho milujú.

(Svedectvo kňaza Emila Šútora, Štefanovho spolužiaka a priateľa)

Ďakujem Ti za vzácnu zásielku o našom bratovi Štefanovi. Je to vynikajúce, myslím, že nebude treba niečo dodávať. Nech to poslúži na povzbudenie nielen nám kňazom, ale aj ostatným bratom a sestrám, ktorí ho poznali, ale aj tým, ktorí sa o ňom dozvedia z týchto textov. V týchto dňoch, keď sa modlitbami a sv. omšami zavďačujeme našim drahým zosnulým za ich svedectvo viery a obetavého života, môžeme aj na nášho brata Štefana aplikovať to liturgické: "Nech si už odpočinie od námah, lebo si to svojimi skutkami zaslúžil."
K jeho kňazskému charakteru, ako som poznal tohto vzácneho kňaza, by som bez váhania dodal iba dve slová, že bol "pauper et humilis", a ako sa to aj o sv. Františkovi spieva, a tak "vstúpil do neba...". Nech sa tak stane aj nášmu bratovi Štefanovi.

Že bol pauper - chudobný, o tom niet pochýb, zvlášť jeho detstvo a mladosť bola taká, ale aj ako kňaz, model pre kňazov 21. storočia, aspoň pre tých slovenských...
Že bol humilis - pokorný, to zbadal každý, kto s ním aspoň raz prišiel do styku, ako s úctou a láskou pristupoval ku každému človeku. Len pokorní a milujúci ľudia vedia o druhých dobre zmýšľať a mať ich v úcte.

To "pauper et humilis" ním žité po celý život, nám ako ideál predkladá náš Svätý Otec pápež František, ktorý chce mať takýchto kňazov aj celú Cirkev.

Keby sme si nič iné nedokázali zobrať zo života nášho brata Štefana (a je toho dosť), tak tieto dve črty jeho krásneho kňazstva určite! Tie sú tak dôležité pre kňaza 21.storočia!
Ja dávno prosievam Štefana o pomoc, aby mi pomohol do neba. Vždy som ho považoval za najlepšieho z nás. I podľa mňa bol čistý a svätý kňaz.

(Svedectvo Bartolomeja Urbanca, Štefanovho spolužiaka, s ktorým sa v určitom čase bližšie stretával)

Milý Emil, bratský pozdrav z bardejovských kúpeľov. Až teraz som sa dostal k Štefanovmu životnému profilu. Pri čítaní som mal dojem, že vidím Štefana pri sebe. Je to naša história. Postrehol som veľa myšlienok, ktoré sme spolu počúvali na našich stretnutiach v hnutí Nazaret. Je to dobre napísané. Vzácny príspevok v našej pohnutej, ale Božou prítomnosťou prežiarenej histórie. Keby sa na jeho príhovor stal zázrak, mohol by byť blahorečený. Som presvedčený, že je v nebi a prihovára sa za nás...

(Svedectvo manželov Krempaských)

13. apríla 1988 sa nám, teda Ivetke a mne, narodili dvojčatá Tomáš a Lukáš. O tom, že sa nám narodia dvojčatá sme nevedeli, hoci Ivetke počas požehnaného stavu bolo pomerne ťažko a cítila aj, pochopiteľne, mimoriadne veľa „pohybu“ pod srdcom. V tom čase som mal staršieho, už 7 rokov ženatého, brata, ktorý žil v bezdetnom manželstve. Brat už začal mať z toho problém.

Hneď na druhý deň po pôrode prišla do nemocnice za Ivetkou, bratova manželka Katka a moja mama s návrhom, aby sme jedno dieťa venovali trpiacim bezdetným príbuzným. Mysleli to smrteľne vážne a na dôkaz svojho dobrého zámeru chceli prepísať na syna dom a pod. Večer ma navštívili doma už aj s mojím otcom. Bola to pomerne citlivá záležitosť, bolo tam veľa sĺz, argumentácií na bratovu ťažkú situáciu, na bratskú lásku, pomoc riešiť situáciu a pod. Túto ťažkú bratovu situáciu som chápal, ale dať alebo darovať dieťa, to sa jednoducho nedá. Vtom sme boli s Ivetkou úplne zajedno.

Asi o tri týždne som pozval mojich rodičov, svokrovcov, mojich bratov, vrátane brata Jana so švagrinou Katkou na krstnú náuku. V tom čase sme už mali s ujom Štefanom duchovné vedenie. Ujo Štefan bol v našej dedine farárom, mimoriadne obľúbeným, takže nemusel som ani bratov, ani rodičov presviedčať, aby prišli a započúvali sa do mimoriadne pútavého podávania a vysvetľovania Božieho slova, náuky Cirkvi o výchove detí, o vzťahoch v rodine a pod. Samozrejme dotkli sme sa aj témy adopcie. Ujo vysvetlil môjmu bratovi a švagrinej dôležitosť obety a vytrvalej modlitby.

Bratovi žartovne povedal, že ešte asi nedorástol na to, aby mohol vychovávať deti a že Boh vie, kedy mu ich požehná. Na záver každého vedenia, ale aj nášho konkrétneho stretnutia nás ujo Štefan požehnával. Kto uja Štefana poznal, vie ako sa vedel na každú činnosť sústrediť, vložiť sa do situácie, či to bola svätá omša, či vedenie, ale aj takéto požehnania. Spomínam, ako úprimne prosil aj za rodinu môjho brata, za požehnanie ich rodiny dieťaťom. A stalo sa a my tomu veríme, že na príhovor uja Štefana, sa Janovi a Katke, teda rodine môjho brata, narodila 12. januára 1989, po ôsmych a pol mesiacoch od spomínaného stretnutia, dcéra Katka. Trochu predčasne a cisárskym rezom, ale ako veľký a dlho očakávaný dar od Boha. Katka je jedno z 3 detí, ktoré im Boh požehnal.

Toto je jeden z mnohých zážitkov, ktorý sme mali počas dlhoročných stretnutí a vedení s ujom Štefanom.

Do dnešných dní by sme ešte chceli pridať jednu jeho myšlienku: Za komunistov sme jasne vedeli, kto je náš nepriateľ, ale idú časy, keď nepriateľ bude tak ukrytý, že nebudeme vedieť, kde a v kom všade je...

(Rekolekčná prednáška vdp. Štefana Živčáka z roku 1993 spracovaná podľa úvahy J. A. Beňa: O obnove kňazského života)

Otec biskup, drahí bratia v kňazstve!

Najprv vás prosím, aby ste sa počas prednášky so mnou nehádali, neprotirečili, ale aby ste sa najprv zamysleli. Čo vám budem hovoriť, je vám iste známe. Nechcem vás poučovať. Hovorím to všetko aj sebe. Spolu sa nad tým zamýšľajme a za všetko cíťme zodpovednosť pred Bohom, Cirkvou a svetom. Aj keď budeme hovoriť o vonkajších veciach, pôjde nám o metanoiu - vnútornú zmenu zmýšľania, z ktorej má potom vyplynúť aj naše vonkajšie správanie, náš kňazský život. Ale poďme k veci.

Keď náš otec biskup František na biskupskej synode povedal, že nová evanjelizácia má byť vlastne starou evanjelizáciou, tou prvou evanjelizáciou Kristovou, získal v synodálnej aule potlesk. Áno, pre Cirkev progredi est regredi.

Prvé slová súčasného pápeža (sv. Jána Pavla II.) boli: Nebojte sa, otvorte dvere Kristovi. Vyzýva k tomu celý svet, samozrejme, najprv Cirkev. Všetky jeho encykliky sú tým poznačené: Vrátiť sa ku Kristovi. Zvolať Krista do súčasného sveta, aby sa s Ním riešili všetky problémy. Aj na poslednej Synode sa kládol dôraz na evanjelizáciu evanjelizátorov, to znamená, vrátiť kňazov ku Kristovi.

Pre Cirkev progredi est regredi.

Reformuje sa a dostáva sa dopredu tým, že sa vracia späť k svoj mu Začiatku - ku Kristovi.

Toto jediné jej spiatočníctvo stojí aj dnes ako veľký Boží imperatív nad súčasným stavom. Umiestňujú ho tam potreby doby, konkrétnejšie povedané, potreby ľudí, medzi ktorými Cirkev má žiť a pôsobiť.

Ak nám je história magistra vitae, tak sme dnes v treťom vývojovom stupni praktického postoja Cirkvi k tým, ku ktorým je poslaná. Ale aj v treťom pásme jej vzdialenia sa od stredu.

Pozorujeme tento vývoj zvlášť na kňazovi, ktorý je od začiatku vysunutý do bezprostredného styku so všetkými potrebami ľudí.

V prvej etape, teda na prvej sústrednej kružnici, bol kňaz misionárom. Non habens manentem civitatem putoval od mesta k mestu, od človeka k človeku stále, bez oddychu.

Bol to hoplita, ľahkoodenec, ktorý bral doslovne odporúčanie Evanjelia: "Posielam vás ako baránkov medzi vlkov. Nenoste so sebou ani mešec, ani kapsu, ani obuv, ani cestou nikoho nepozdravujte" (Lk 10,3-5). Bol chudobný. Živil sa prácou vlastných rúk alebo milodarmi veriacich.

Klopal na neznáme dvere, za ktorými sa prispôsoboval zvykom a mentalitám podľa Pavlovho príkladu: Omnibus omnia factus.

Od laikov, s ktorými úzko spolupracoval, si nárokoval na základe prijatej milosti len jeden titul: byť im sluhom. Slúžil im pri ambóne a pri prenosnom, často improvizovanom oltári. Oni si ho vážili a strážili a vstupovali s ním aj do arény, lebo nezriedka odznel nad ním i takýto výrok.

Pracoval a trpel v nepriaznivých podmienkach jedine pro immarcessibili corona gloriae bez nádeje na uznanie a povýšenie, bez nervozity a kverulantského fňukania.

Po roku Pána 313, po Konštantínovom edikte, sa z pohyblivého kňaza misionára stáva usadlý pastor.

Zakladajú sa a zriaďujú kresťanské obce, ktoré pod jeho vedením absorbujú a prekvasujú dožívajúce zvyšky pohanstva. On ide vopred, ovce za ním. Keď sa daktorá odtúla, ide za ňou. A to je vari jediný jeho významnejší pohyb. Môže podľa príkladu Dobrého Pastiera povedať: Cognosco meas et cognoscunt me meae - Ja poznám svoje a moje poznajú mňa.

Pomáha mu v tom usadlosť a malý rozmer cirkevných komunít. Krstí v tom istom baptistériu. Sobáši i káže z toho istého miesta. Prijíma vyznania a rozhrešuje v tom istom tmavom kostolnom kúte a s osobnou účasťou spoločného otca vyprevádza na to isté miesto odpočinku tých, ktorých vyradila staroba, choroba, hlad, mor alebo vojna.

Eucharistiu slávi už pri pevnom, neprenosnom oltári a netreba sa mu už pri tom ustrašene vôkol obzerať. Je v bezpečí.

Ale možno o ňom vždy ešte povedať, čo Peter odporúčal vo svojom prvom liste: Pascite qui vobis est gregem - Paste zverené vám stádo Božie a chráňte ho nie z prinútenia, ale dobrovoľne, ako Boh chce, nie pre mrzký zisk, ale ochotne, nie akoby ste boli pánmi nad týmto dedičstvom, ale ako vzor stáda (1 Pt 5, 1-4).

Králi si pokladajú za česť zložiť svoje kosti do gotických katedrál a časť svojich majetkov do rúk Cirkvi.

Následkom toho sa k duchovným starostiam kňaza stále viac pridružujú aj svetské, hmotné zaujatosti.

Nezriedka mu treba sadnúť i na koňa a tiahnuť so svojím biskupom - veľmožom do boja brániť sväté miesta, ale i menej sväté zisky. Stáva sa staviteľom chrámov, zakladateľom i správcom sociálnych a kultúrnych ustanovizní, podporuje umenie, zakladá mestá a podieľa sa na ich vedení. Pojem občan a veriaci sa miestami prekrývajú.

V Cirkvi sa začína hovoriť o dvoch mečoch a o trojposchodovej tiare.

Z pastiera sa postupne stáva správca, titulovaný pán, niečo z toho, pred čím varoval už hneď na začiatku Peter: Neque ut dominantes in cleris - Nie tak, ako by ste boli pánmi nad týmto dedičstvom.

V poslednej vývojovej fáze ho nezriedka nájdeme ako verného úradníka svetskej spoločnosti, ktorá položila svoju protektorskú, niekedy nie príliš jemnú ruku, na všetky dobročinné i kultúrne inštitúcie, ktoré kňaz v minulosti založil i viedol.

A tri silné putá držia kňaza pri novom pánovi: peniaze, moc a pohodlie.

Poslednou vývojovou fázou je teda Cirkev úradujúca.

5. novembra 1964 ráno o deviatej vošiel náhle do koncilovej auly pápež Pavol. Vošiel pešo a bez sprievodu. To bola vtedy senzácia. Prišiel, aby touto svojou výnimočnou prítomnosťou a svojím dôrazným slovom podčiarkol v navrhovanej schéme túto vetu: „Celá Cirkev je misiová...“

To bol protest proti Cirkvi úradujúcej.

A to bol povel vrátiť sa späť ku Kristovi, lebo pre Cirkev progredi est regredi.

Ak otvoríme doširoka oči a dáme do pohybu svoj rozum, veľmi rýchlo prídeme k záveru, že kňazský úradník s vyhradenými pracovnými hodinami sa v dnešných okolnostiach stal už apoštolsky neúčinným.

„To je jeho remeslo“ - povie človek, na ktorého má svojím príkladom a svojím slovom vplývať, a dodá: „Za tie peniaze, za tie výhody, by som to robil aj ja.“

Káže, krstí, pochováva, sobáši, slúži pri oltári, spovedá a vyučuje a všetko to je málo účinné...

Svet okolo neho je zo dňa na deň pohanskejší. To preto, že všetka táto jeho činnosť sa dá vysvetliť vetou: To je jeho zamestnanie, za to je platený.
A niekedy už naozaj niet v jeho živote nič, čo by si ľudia nevedeli touto vetou vysvetliť...

A predsa len to trčí ako prst obrátený k nebu, len to donucuje ľudí odlepiť svoj zrak od zeme a obrátiť hore, čo kňaz robí navyše, čo robí zadarmo, nezištne, z lásky. Aj tu možno povedať, že nesplní svoju povinnosť, kto koná len svoju povinnosť.

Na ilustráciu, ako vyzerá taký kňaz - úradník, len jeden prípad z neďalekej súčasnosti. Žiaľbohu, nie vymyslený.

Päť detí a matka vdova so šiestym na rukách, odprevádzajú otca, ktorého skosila smrť v rozostavanom dome. Kňaz so všetkou predpísanou pravidelnosťou a so smutne vyladenou tvárou vedie pohrebný obrad. Nieto naokolo suchého oka. Nad hrobom odznieva teplá ľudská reč z úst vedúceho závodu, v ktorom zosnulý pracoval. Na svoju komunistickú česť sľubuje účinnú pomoc pozostalým. Dobrá vôľa všetkých sa pridáva k nemu a pomoc deň za dňom naozaj prichádza.

Kňaz, ktorý sa pri tejto príležitosti nezmohol na podobné slovo a ktorý po obrade bez mihnutia oka zinkasoval trojdenný zárobok mŕtveho živiteľa šiestich detí, zostal v očiach všetkých ako strašné protirečenie tomu, čo je ľudské, tým viac tomu, čo je kresťanské a kňazské.

Prečo?

Len preto, že sa držal predpisu, že bol úradník, že konal len svoju povinnosť.

Synovia sveta sú opatrnejší vo svojom konaní ako synovia svetla. Jeden z nich r. 1947, keď sa v Karlových Varoch pojednávalo o hmotnom zabezpečení Cirkvi, povedal: Dopustili by sme sa veľkej krivdy voči strane, keby sme nedali kňazom dobré platy...

V tom je múdrosť synov sveta. A múdrosť synov svetla je v čom?

V bláznovstve kríža, v láske nezištnej a obetavej, v láske nebojácnej (veď to by ani láska nebola, ktorá by sa bála) a dôverujúcej v Otca, ktorý denne odieva ľalie na poli a kŕmi vtákov v povetrí.

Múdrosť synov svetla je v praktickom osvojení si vety: „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a všetko ostatné sa vám pridá.“ (Mt 5, 7)
Kňaz - úradník sa stal v súčasných okolnostiach apoštolský neúčinným.

A kňaz - pastor sa stáva postupne nemožným...

Stále prúdenie obyvateľstva, sťahovanie národov v rámci krajiny i kraja mu znemožňuje poznať po mene svoje ovce a ovciam svojho pastiera.

Rastúci počet pohanov - aj tých pokrstených - núti pravého kresťana žiť v diaspóre a kňaza tým núti k pohybu. Núti ho opúšťať stredoveké farské hrady, posedenia vo fajkovom dyme v útulnej besiedke a vychádzať von do terénu, medzi ľudí, aby poznal i okusoval ich radosti i žiale a pomocou nich ich dvíhal pomaly hore, k Bohu.

Pred rokmi vyšla z Francúzska iniciatíva kňazov - robotníkov. Ich úprimná snaha dostať sa medzi ľud a zostať v jeho bezprostrednej blízkosti mala mnoho prekážok.

Mučenícka krv dvoch ich predákov Michela Favrau a Henri Godina bola však predzvesťou úspechu. A skutočne. Koncil ôsmym bodom dekrétu Presbyterorum ordinis (PO) úradne uznal túto zvláštnu kategóriu kňazov.

Našich, menej iniciatívnych, ponúkol Boh ľudu rukami neveriacich.

Asi o 2 týždne ako som dostal dekrét do výroby, stretol som sa s Mons. Trstenským. Pri rozhovore o stave kňazstva u nás povedal: Každého kňaza by som poslal aspoň na 2 roky do výroby...

Celá Cirkev je misiová.

A majú takí byť predovšetkým vodcovia Božieho ľudu.

Učitelia v Izraeli.

Budú?

Táto otázka čaká od nás všetkých praktickú a okamžitú odpoveď. Máme sa vrátiť späť ku Kristovi, do čias prvej Cirkvi. Nabádajú nás k tomu znamenia časov, medzi ktoré, a nie na poslednom mieste, patrí aj hromadný odpad od Boha.

Zvlášť toto pohlo Cirkev zvolať Koncil, synody a zamyslieť sa dôkladne aj nad životom a službou tých, čo sú pozvaní a poslaní udržiavať v ľude vieru v pravého trojjediného Boha.

Progredi est regredi.

Ako má toto napredujúce ustupovanie kňaz uskutočňovať, to nám v základných líniách načrtáva už koncilový dekrét Presbyterorum ordinis.
Zastavme sa pri niektorých jeho bodoch; zvlášť pri tých, ktoré expresne nútia meniť doterajšie postoje a prakticky opúšťať nahladko vychodené chodníky a hľadať iné, nové, ktoré by kňaza urobili podobnejším Kristovi, a tak i osožnejším ľudu.

Treba však pripomenúť, že tu nejde o hocaký nepremyslený návrat ani o dychtivé zháňanie sa po novotách.

Otcovia dali veľký pozor - veď dekrét vychádza medzi poslednými - aby po kúpeli nevyliali s vodou i dieťa.

Prvé svetlo, pri ktorom možno v dekréte uvidieť všetko to nové - ak to niekto chce, i revolučné - je hneď v treťom bode: „Kňazi, vyvolení spomedzi ľudí, a ustanovení za zástupcov ľudí pred Bohom, aby prinášali dary a obety za hriechy, nažívajú s ostatnými ľuďmi ako s bratmi. Podobní Božiemu Synovi, ktorý prebýval medzi nami a chcel sa vo všetkom stať podobný svojim bratom, ale bez hriechu". (PO,3)

Kňaz je z ľudu a je pre ľud.

Je to minister, ale v tom pôvodnom význame - sluha. Slúži Pánovi v osobách jeho najmenších bratov. Slúžiť Pánovi znamená však kraľovať.
Jeho služba je preto kráľovská. Aby vedel, ako ľuďom slúžiť, musí poznať ich potreby. Aby poznal ich potreby, treba mu žiť medzi nimi, presnejšie: s nimi - ako brat, podobný im vo všetkom okrem hriechu - ako Kristus nám.

Kňaz je vybraný z ľudu a vrátený, darovaný mu spať, čo krásne vystihuje i jeho latinský názov sacerdos (posvätný dar).

Dar je na to, aby pripomínal obdarovaným darcovu lásku. A preto kňaz už svojou povahou patrí stále medzi ľud. Milosť, ktorú kvôli službe prijal každý kňaz, je veľká, veľké sú moci, ktoré mu Pán vložil do rúk a do slov. To on vie a vedia alebo aspoň tušia to i ľudia. Chodia preto okolo neho s úctivou pokorou ticho, akoby na prstoch.

Je to pekné, ale i nebezpečné.

Môže sa stať, že pre prílišnú úctu k tomu, čo v sebe nosí, zostane nielen segregatus (vybraný), ale i separatus (oddelený). A proti tomuto nebezpečiu opiera Koncil svoj tretí bod dekrétu. Bude preto treba, aby občas vhodným spôsobom zakričal do ľudu ako Pavol a Barnabáš v Lykaonii: „Čo robíte, sme predsa ľudia ako vy...“ (Podľa gréckeho originálu: Máme tie isté vášne). (Sk 14,14), a utekať pred nezdravou úctou, ktorá ho tak dvíha, že ho ľuďom až odcudzuje.

Ale aj na druhú krajnosť pozor.

Túto niektorí kňazi vyjadrujú vetou: Ja som kňaz, keď som pri oltári...

Drahý brat, to je málo, naozaj málo...

Kňaz je kňazom vždy a všade.

Práve tak ako je vždy a všade aj človekom.

Ale ak by už bolo treba pridať nejaký ten miligram na daktorú stranu, tak je vždy lepšie, ak sa ľudia podivia, že niekto kňazom nie je, ako keď sa divia, že ním je.

Niektorí zamestnanci sa z času na čas podriaďujú zdravotnej kontrole. Lebo sú zamestnania, ktoré spôsobujú určité choroby.

Ani robotníci vo vinici Pánovej nie sú mimo nebezpečenstva. Aj oni mávajú svoje choroby z povolania.

Je im preto nutná pravidelná a solídna sebakontrola a z času na čas vhodné bratské upozornenie.

DOGMATIZMUS

je prvá z týchto ich chorôb.

Kňaz je - alebo by aspoň mal byť - odborníkom vo svätých náukach. To je pravda. Aj to je pravda, že mnohé vieroučné články sú dogmy. Podáva ich preto tak, ako ich sám prijal, v úplnej istote o ich pravdivosti. Ale je zle, naozaj zle, ak si svoju neomylnosť a vieru nárokuje u poslucháčov aj vo veciach, v ktorých sa dosť nevyzná, a ak pociťuje trpko - ako nedostatok úcty k svojej službe a k svojmu stavu - keď mu niekto zaprotirečí...

Kto dobre pozoruje, zbadá, aké časté sú u nás kňazov prejavy tejto choroby z povolania.

Dve jej modifikácie označil Koncil slovami: klerikalizmus a paternalizmus.

Uvedomme si, že pri stále rastúcej špecializácii je dnes už veľa oblastí, kde sú klerici "laikmi", oblastí, v ktorých im treba viac pozorne počúvať, než hovoriť.

PÝCHA

Nikto z nás nie je bez nej.

V jednom jej je viac, v druhom menej.

Žije v nás a hľadá si stravu.

A vždy si nejakú nájde, lebo je veľmi hladná a pritom veľmi vynaliezavá. A tak je potom niekto pyšný preto, že je učený, iný zas preto, že učený nie je. Jeden, že je starý a skúsený, druhý preto, že má život ešte pred sebou. Jeden preto, že má slávny pôvod, iný preto, že je ľudový káder. Jeden je pyšný preto, že je rímsky katolík. Ba niekto aj preto, že je lepší katolík ako tí druhí. Je smiešne, ale nie celkom neskutočné, ak sa niekto nadúva preto, že je poníženejší, než sú tí ostatní. Tomu sa už potom hovorí: farizejstvo.

A kňaz je v stálom nebezpečenstve vyhovieť sklonu k pohŕdavému pohľadu na iných, kedykoľvek si pripomenie svoje vyvolenie a svoju relatívnu morálnu výšku a ak ho včas nezabrzdí myšlienka, že jeho výnimočný úrad nesie v sebe aj výnimočné zodpovednosti a že kto viac dostal, viac sa bude od neho požadovať, začne sa nadúvať, čakať na pozdravy a nárokovať si prednosti. Presne to, za čo Kristus odsudzoval farizejov.

NÁROČNOSŤ

A tu miesto výkladu jeden príklad. Našlo by sa ich viac. Hľadajme ich u seba.

Svitalo.

V diaľkovom autobuse, ktorý mal pred sebou trojhodinovú cestu, končil sa boj o miesta. Vodič hodil dozadu nevychovane poslednú výchovnú poznámku a spustil stroj. Tí, čo sedeli, sa tešili, že majú miesto. Tí, čo stáli, boli radi, že sú predsa len vo vnútri. Len na jednom pánovi sa nejavila táto relatívna spokojnosť. Na pánovi v kňazskom civile. Stál v uličke medzi sedadlami, s rukami na držadlách hore pod povalou.

Po pár kilometroch bolo vidno, ako sa nespokojne krúti a prešľapuje. Keď na to nikto z okolo sediacich nezareagoval, začal zamračeným pohľadom fixovať v rannom pološere ich tváre. Bezvýsledne. Autobus míňal zatáčky, pri ktorých sa váha jeho dobre živeného tela prenášala raz na pravé, raz ľavé sedadlo. Keď sa pri dverách akémusi starčekovi podarilo vypestovať v tých tiesnivých okolnostiach humor natoľko, že sa všetci rozosmiali, tvár pána farára ostala pod mrakom. Ba pokrútil hlavou a najskôr niečo aj povedal, lebo sa hneď vedľa neho zdvihla žena stredných rokov a s úsmevom mu ponúkla svoje miesto. Dievčatko, čo držala na rukách pripojila k tomu, čo bolo na vedľajšom sedadle. Neodmietol. Prijal.

A išlo sa ďalej. Deti sa tlačili na seba, ledva dýchali. Mamička stála.

Pán farár sedel. A to s takou samozrejmosťou, akoby mal toto miesto vyhradené už od ustanovenia sveta.

A niekto tam vzadu, čo tiež stál, hľadal vysvetlenie a ospravedlnenie chovania sa tohto príslušníka svojho stavu. Celou cestou hľadal, ale nenašiel. Uznal ho nakoniec vinným z náročnosti.
V duchu mu vyčítal, že pokladá za spravodlivosť to, čo sa mu častejšie dáva z lásky...

Ďalšia choroba z povolania, ktorá spôsobuje silný predel medzi kňazom a ľudom a vzájomne ich odcudzuje, je snaha

OBÝVAŤ POSCHODIE

chuť súťažiť na dráhe, kde môžu ľahko dosiahnuť prvenstvo len kňazi, chuť pestovať také "čnosti", na ktoré len ich stav dáva možnosti.

Nepríjemné je, že musíme menovať aj to, čo Kristus menoval, keď hovoril o farizejoch: pôsty, dlhé modlitby, neúčelný asketizmus zachádzajúci až do čudáctva, klopenie a prevracanie očú, nakláňanie hlavy, až nepríjemné zjemňovanie vonkajšieho chovania.

Dekrét vo svojom treťom bode múdro vracia dnešného kňaza na prízemie, k základom, bez ktorých poschodie nemôže stáť.

Stavia ho na dráhu, na ktorej bojujú o korunu slávy jeho veriaci, aby im tu bol príkladom a povzbudením. Nabáda ho k pestovaniu takých čností, ktoré si všetci ľudia cenia, ako sú, citujem: „dobrosrdečnosť, úprimnosť, statočnosť, stálosť, vytrvalá starostlivosť o spravodlivosť, zdvorilosť a ostatné čnosti, ktoré odporúča sv. Pavol: "Všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravná, čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné.“ (Flp 4,8; PO 3).

Keď to porovnáme s anketou novín, ktorá ukazuje poradie tých mravných hodnôt, ktoré si ľudia, najmä mladí, dnes osobitne cenia: úprimnosť, čestnosť, slušnosť, vytrvalosť, priateľskosť, spravodlivosť, čistotnosť, skromnosť, pravdovravnosť, usilovnosť, nájdeme v tom nápadnú zhodu.

Táto nápadná zhoda s koncilovým výpočtom je pre každého kňaza, ktorý v tomto smere odbočil, ďalším potvrdením, že treba zísť najprv dole k ľuďom na prízemie a až odtiaľ potom spolu s nimi vystupovať na poschodie.

Ak už majú kňazi vo svojom styku s ľuďmi, daktorú zo spomínaných čností osobitným spôsobom uprednostniť, tak to bude tá, ktorú Koncil uvádza na prvom mieste - cordis bonitas - dobrota, láskavá dobrosrdečnosť.

Škoda, večná škoda, že mnohí z nich sú ako vysoké, strmé bralá, ako horské majestáty, pokryté snehom, krásne, ale chladné, neprístupné a preto neužitočné...

A treba sa chrániť aj druhej krajnosti, na ktorú v Ecclesiam suam Pavol VI. takto upozorňuje: Niektorí mladí kňazi alebo aj rehoľníci vedení tým najlepším úmyslom preniknúť do ľudových más, alebo do určitých kruhov, namiesto toho, aby sa medzi nimi vyznačili, usilujú sa im pripodobniť a práve pre toto nezmyselné napodobovanie sa stráca ich práca svoju apoštolskú silu a účinnosť (porov. Eccl. suam, str. 30), lebo splynú s prostredím, stanú sa iba jedným z nich.

Kňaz poslúži ľuďom len tak, ak sprístupní svoju výšku, ak bude mať mierny svah, na ktorom sa rodí víno a pšenica, láska a priateľstvo, ktoré vyrovnávajú škodlivé rozdiely.

Veď predstavuje Otca, ktorý je nekonečne dobrý, je Otcom synov denne tisíckrát márnotratných. Musí byť ako strom pri ceste, ktorý patrí všetkým. Kto hodí doňho drevo alebo kameň, tomu vždy ticho spustí sladké ovocie svojej lásky: odpúšťajúci úsmev.

A čím silnejší úder, tým viac dáva a tým viac sa stáva podobným tomu, ktorý prosil: „Odpusť im, Otče...“

Kňazi dosiahnu svätosť (teda aj obnovu) svedomitým a neúnavným vykonávaním svojich povinností v duchu Kristovom.

Ohlasovanie zjaveného slova - ministérium verbi - je podľa Pia XII. (Kongres v Montpellier 1954) prvou a najdôležitejšou kňazovou úlohou.

Ním ľud Boží povoláva a zhromažďuje, aj mu napomáha vo vzraste.

Presbyterorum ordinis (PO) v 4. bode hovorí: "Prvou povinnosťou kňazov je zvestovať všetkým Božiu blahozvesť, aby tak utvárali a zveľaďovali Boží ľud... a to, či už svojím príkladným správaním sa alebo priamou kazateľskou činnosťou... Majú učiť nie svoju múdrosť ale slovo Božie... aplikovať večné pravdy evanjelia na konkrétne životné okolnosti. Keďže sú vysluhovateľmi Božieho slova, nech sami čítajú a počúvajú Božie slovo. Majú ho uplatňovať sami na sebe. Podávať iným o čom sami rozjímali.“ (PO 13)

Odpusťte mi bratia, že budem teraz osobný.

Prvý raz som sa stretol s evanjeliom po desiatich rokoch kňazstva, keď som plakal nad dekrétom do výroby.

Istý kňaz mi poradil, či by miesto plaču nebolo dobré považovať súdruha proticirkevného tajomníka za anjela Gabriela, ktorý mi zvestoval Božiu vôľu. Zhrozil som sa nad takýmto prirovnaním. Ale som poslúchol. Prečítal som si stať o zvestovaní Panne Márii. Čítal som to i spieval latinsky i slovensky mnohokrát. Ale teraz som vchádzal do tohto deja so zvláštnymi pocitmi neistoty, čo bude ďalej so mnou, ako to budem žiť a pracovať. A zistil som, že Panna Mária vlastne bola pred takou istou situáciou. Nevedela, čo s ňou bude ďalej, ako sa to všetko stane. Anjel jej síce základné veci povedal, ale nie všetko a keď som takto začal uvažovať, stala sa mi Panna Mária veľmi blízkou. Cítil som, že ju môžem nasledovať. Že teraz aj ja môžem poslúchnuť vôľu Božiu, bez toho, žeby som vedel, čo bude ďalej. Našiel som vnútorný pokoj, vyrovnanosť, čo mi veľmi pomohlo tých pár rokov výroby kňazsky plodne prežiť.

Rozjímanie by malo byť takým vojdením do situácie, v ktorej sa nachádzal Kristus v evanjeliu.

Mali by sme Ho tam pozorovať tak zblízka, ako celkom účastní, čo on vlastne chcel, ako sa správal, ako a v čom by sme ho mali nasledovať. Mala by to byť stáž u Neho. Ježiš Kristus a situácie, v ktorých sa nachádzal, sa nám stanú živšie, bližšie. Budú to aj naše zážitky.

Svätého Františka Saleského sa akási osoba pýtala, čo robiť, ak sa jej rozjímanie o slove Božom stretne občas v kolízii so svätým prijímaním, čomu má dať vtedy prednosť. On jej radil v takom prípade uprednostniť slovo Božie. A dôvodil: Ak prestanete rozjímať, prestanete časom aj prijímať, alebo aspoň nebudete vedieť, prečo vlastne ku svätému prijímaniu chodíte.

Koncil obnovil liturgiu a dal v nej mnoho miesta Svätému písmu a aj týmto spôsobom núti kňaza zamyslieť sa častejšie a intenzívnejšie nad svojou prvoradou funkciou.

A aké má mať vlastnosti jeho kázanie dnes?

1. Pápež Pavol hovorí vo svojej programovej encyklike (Ecclesiam suam), že to nemá byť ukážka osobnej rečníckej zdatnosti, ale prostriedok na oživenie a posilnenie viery - svätá reč.
2. Posvätnosť je teda prvá charakteristika kázania a druhá je vernosť zjavenému pokladu, t. j. prijímať i dávať čistú náuku evanjelia (nie orientálne náboženstvá ani pohanských filozofov).
   Boh hovorí človeku dvoma spôsobmi. Zvnútra vnuknutiami a zvonka cez kazateľa.
   Ak nájde počúvajúci zhodu medzi dvomi svedectvami, "svedectvo dvoch je pravdivé", nadobudne istotu a súhlasne prisvedčí. Kňaz si musí dôkladne osvojiť poklad zjavených právd, aby sa nestalo, že by si Boh protirečil - že by hovoril zvnútra inak a zvonka inak.
   Aby si neprotirečil ústami dvoch kazateľov alebo dokonca aj ústami toho istého.
   Nebude vytrhávať Božie slovo z kontextu s inými miestami Svätého písma. Ani z kontextu Cirkvi. Nemôže predsa postaviť Krista v Božom slove proti Kristovi v Cirkvi. Ani proti tomu, ktorého Kristus poveril: Pas baránky, pas ovečky moje.
   Ani nebude Krista kritizovať, že si tu počínal netaktne... nebude s ním debatovať a protirečiť mu, aby si obhájil svoje.
3. Je čas nechať suché abstrakcie a vrátiť sa - ako radí Pápež Pavol - ku konkrétnemu biblickému štýlu.
   Napríklad definícia Božieho milosrdenstva, podľa ktorej je to Božia vlastnosť, ktorou Boh odpúšťa ľutujúcemu previnenia, nie je zlá, ale o koľko je účinnejší príbeh o márnotratnom synovi... Má to byť homília, nie kázeň.
4. Verne sa treba držať zjaveného slova, ale verne aj podmienok a mentalít, do ktorých sa to slovo ukladá.
   Kňaz musí teda poznať a milovať Boha i ľudí.
   A preto kázne doslovné vypísané z kazateľskej príručky z roku Pána 1860, môžu vyhovieť jemu, ale nie veriacim. A čo povedal slávny notrdamský kazateľ v pôstnej dobe, nemusí chutiť ľuďom v Malej Lehote.
5. Kázeň by mala vždy dôsledne rešpektovať hodnosť človeka, ktorá je predovšetkým v jeho slobode. Je nedôstojné preto, ak práska kazateľ nad sklonenými hlavami demagogickými: „nesmieš“ a „musíš“.
   Ak sa má v jeho reči jedno z týchto slov objaviť, nech ho doprevádza zjemňujúce: "Ak chceš...". Ak chceš dosiahnuť nebeské kráľovstvo..., ak chceš žiť spokojne i tu na zemi... Každé musíš a nesmieš, ktoré nevieme motivovať, zdôvodniť, by malo vystať.

Z toho vyplýva povinnosť kázať viac dogmatiku, než morálku. Lebo práve v dogmatike sú dôvody, v nej sú motívy pre naše konanie. Ona inšpiruje k láske.
Až ten, kto si zamiluje Boha, je slobodným a dôstojným Božím dieťaťom. A tomu stačí jediný príkaz: Ama et fac quod vis - Miluj a potom rob, čo chceš.
Svätý František Saleský radí, že sa môže stať dobrým kazateľom každý, kto si nemyslí, že ním už je.

O EUCHARISTII - SVÄTEJ OMŠI

Všetko, o čo sa má kňaz pri obnove a sebaobnove usilovať, sa sústreďuje vo svätej omši.

"Cirkev vedená Duchom Svätým sa už od začiatku vyjadrovala a upevňovala Eucharistiou. A tak to bolo vždy, vo všetkých kresťanských generáciách až po naše časy." (Dominum et Vivificantem, 62. bod).

"Eucharistia je stredom a vrcholom celého sviatostného života... Eucharistia buduje Cirkev. Cirkev žije z Eucharistie... Podstatnou úlohou a prameňom nadprirodzenej sily Cirkvi ako Božieho ľudu, je zotrvávať a stále napredovať v eucharistickom živote." (Redemptor homini, b.s 20).

V liste O eucharistickom tajomstve a kulte (b. 2) sa hovorí: "Hierarchické kňazstvo je úzko späté s Eucharistiou. Eucharistia je hlavným a ústredným dôvodom jestvovania sviatosti kňazstva. Sme z nej a pre ňu a sme aj za ňu osobitne zodpovední. Kňaz plní svoje hlavné poslanie a najplnšie sa prejavuje ako kňaz, keď slávi Eucharistiu - prameň a vrchol celého kresťanského života."

Kňaz najsvätejšiu obetu slávi in persona Christi, to značí, viac než len v mene, t. j. v zastúpení Krista.

Toto sacrum neslobodno použiť ako prostriedok na iné ciele. V 7. bode: "musíme však vždy bedliť, aby sa toto veľké stretnutie s Kristom v Eucharistii nestalo pre nás všedným zvykom, a aby sme ho neprijímali nehodne, t.j. v stave smrteľného hriechu."

Všetko, čo Otec stvoril, stvoril si ku chvále a oslave. Všetky tie veci boli dobré a krásne.

Ony však nevedeli o tom.

Bol potrebný ešte niekto, kto by si to aj uvedomoval a neustával za všetko toto opakovať Bohu: Chválim ťa a ďakujem! Oslavujem ťa a milujem!

Nemému tvorstvu chýbal tlmočník - človek. Boh ho preto stvoril. Človek ale zlyhal - zhrešil. Sám potreboval prostredníka, ale dokonalého, svätého, bezhriešneho. Boh mu ho sľúbil i poslal.
Je ním Ježiš Kristus.

Tento, aby všetko napravil, vybral si oltár aj obetu - seba samého...

Nechal si pri oltári, na ktorom sa sám obetoval, kňaza, vybraného spomedzi hriešnych ľudí a v jeho rukách ako obetný dar pod spôsobmi chleba a vína - seba.

Toto je prvý a základný dôvod kňazovej existencie.

Aby všetko, čo je vôkol, malo zmysel, musí byť na svete oltár a pri oltári kňaz s darom, schopným rehabilitovať všetko.

Kto by zabil posledného kňaza a rozbúral posledný oltár, zrútil by svet a všetko pochoval do jeho trosiek. Kňaz vedie ľud k oslave Boha Božím slovom, Eucharistiou, svojím príkladom.
Vysluhuje mu Pravdu a milosť.

Pri vedení Božieho ľudu ho čaká dvojitá práca. Viesť ho ako celok a viesť ho aj ako jednotlivcov.

Preto okrem vedy o cieli - o Bohu (teológia) musí poznať aj vedu o spoločnosti (sociológiu) a vedu o jednotlivcovi (psychológiu).

Musí byť teda znalcom Boha, ľudí i človeka. A nielen poznať, ale i milovať.

A ako viesť Boží ľud k víťazstvu a sláve? Hromadne, či individuálne?

Pekné je vidieť preplnený kostol, spev, sprievody a púte, dlhé rady pred spovednicou a hromadné sväté prijímanie. Ale pozor na mýtus kresťanského množstva.

Tu je viera v množstvo - hovorí kardinál Seliége - vždy poverou. Tak čo teda?

Nechať farské komunity? Vziať palicu, obuť sandále a ísť z dom do domu?

Páter Michenau oponuje Henri Godinovi a hovorí, že by to nebolo múdre, že farské kresťanstvo nezomrelo úplne, ale iba spí. Treba ho len zobudiť, nie rozbúrať. Áno, škoda by bolo ničiť, čo veky budovali a vyskúšali. Ale aj nebezpečné by bolo spoliehať sa na mohutné spevy a plné kostoly. V tom má zas pravdu Godin.

Treba nám dnes hľadať kresťanov, žiaľbohu, aj medzi kresťanmi, alebo vychovávať svedeckých kresťanov, treba s nimi utvárať jadro, užšiu rodinu, malé duchovné spoločenstvá a pomocou týchto dvíhať postupne niveau farskej komunity.

Svätý Otec posiela takéto spoločenstvá ako kvas medzi vlažných kresťanov.

Čo s matrikovými kresťanmi? Klásť na nich väčšie požiadavky.

Ak je homília najvhodnejšia na spoločné vedenie Božieho ľudu, tak svätá spoveď je najvhodnejšia na individuálne. A ako pri kolektívnom vedení treba dbať na znamenia časov, tak v osobnom treba prihliadať na špeciálne Božie volania pomocou schopností, vlôh a vnuknutí.

Preto by malo u nás rozhodne už prestať to pravidelné strojové búchanie dvermi na spovednici, ktoré prezrádza, že všetky spovede sú rovnaké, a preto všetky nanič.

Rovnaké spovede, rovnaké rozhrešenia, rovnaké dispozície, lieky ako aqua destilata, ktorá nikoho nezabije, to je pravda, ale ani nikoho nevylieči.

Predstavme si, žeby lekár vyvesil na ordináciu nápis: „Ordinujem pred 1. piatkom... pred Veľkou nocou, pred Vianocami, prídu piati kolegovia na 5 hodín...“ Čo to robíme?!

Duchovní otcovia by sa predsa mali stretnúť so svojimi dietkami vtedy, keď to deti potrebujú.

"Dnes je veľký počet pokrstených, ktorí... výslovne svoj krst nezavrhli, ale značne sa od neho vzdialili a nežijú podľa neho. "Matrikoví katolíci“... Ateisti neveriaci na jednej strane a matrikoví katolíci na druhej strane, vyvíjajú odpor (pri evanjelizácii), ktorý nemožno podceňovať.“ (Evangelii nuntiandi, b. 56).

Prví - odmietajú vieru, druhí - matrikoví katolíci, sú tvrdošijní vo svojej neposlušnosti a zaujímajú vlastne nepriateľské stanovisko. Tvrdia, že si život vedia zariadiť najlepšie sami. Už všetko poznajú, všetko skúsili, a preto už takmer neveria.

Bratia, existujú aj matrikoví kňazi?!

Presbyterorum ordinis v 6. bode hovorí : "Málo osožia ceremónie, čo ako pekné, a organizácie, čo ako prekvitajúce, ak nie sú spôsobilé vychovávať ľudí k dosiahnutiu kresťanskej zrelosti.“
Poznáme poučku: živé zo živého. Len živá viera kňaza prejde na veriacich. Nesmie nám ísť len o to, aby bola farnosť obsadená a "fungovali" bohoslužby...

V dekréte o laickom apoštoláte Christi fideles laici, Svätý Otec najprv hovorí laikom, že musia byť spojení s viničom ako ratolesti. Až potom v ďalšej stati ich pozýva: Aj vy poďte do mojej vinice. Najprv treba žiť v spojení s Kristom, aby Kristova miazga, jeho milosť prúdila v nás, až potom bude účinná naša duchovná obnova, sebaobnova i obnova Božieho ľudu. Živé zo živého.

Nezabudnime teda na súvis apoštolátu s naším vnútorným duchovným životom. Nemo dat quot non habet.

Celý náš život a naše účinkovanie, apoštolovanie, nemôže byť bezduché, t. j. bez ducha viery, bez ducha modlitby.

Je len samozrejmé, že v duchovnej obnove, aj v obnove nášho duchovného života, nám bude diabol klásť prekážky. Mal ich aj Kristus na začiatku diela obnovy ľudstva - vykúpenia.

Diabol ho pokúšal: Urob socializáciu. Urob z tých kameňov chleby. Daj ľuďom chlieb, pôjdu za tebou. Ty sám budeš dobre žiť. Ježiš proti tomu postavil evanjelizáciu: "Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst."

Druhé pokušenie bolo: Sebarealizácia. Realizuj sa, skoč dolu z veže. Ukáž sa svetu. Vieme, že aj tu ho Ježiš odmietol.

Diabol Ježišovi ponúka ďalej bohatstvo sveta: Pripoj sa k tým, čo sú silní svojím bohatstvom.

Ale Ježiš stavia na chudobe a odovzdanosti do vôle Otca. Chodí po Palestíne od osoby k osobe, aj zo zástupov si vyberá učeníkov - jednotlivcov.

Aj týmto nám dal príklad.

A sme povinní ho v tom nasledovať. Nesmieme byť posadnutí množstvom.

Jednotlivci v Cirkvi urobili veľkú obnovu.

Aj sa snažím a nemám úspech - namietne niekto. Nám treba siať. Osudy Božieho slova nezávisia len od nás. Boh dáva vzrast. My nechcime byť úspešní. Len dobre spolupracujme s Bohom a Jeho Cirkvou.

Ale ja "nemám na to čas". Nevyhovárajme sa. Nesluší nám to. Keď Pán Boh odo mňa niečo chce, dáva mi na to aj čas. Možno treba vylúčiť zbytočné cestovanie, sedenie pri televízore. Nech nám je vzorom Svätý Otec (sv. Ján Pavol II.). Má veľa práce. Niektorí mali milosť vidieť ho zblízka, ako využíva čas, ako sa sústreďuje na to, čo momentálne robí. Buďme mu verní a s ním moderní... Napodobňujme ho.

Na záver vráťme sa k nedeľnej homílii.

Povedzme, že niekto príde za lekárom, chce si zachrániť život. Lekár mu radí... On počúva, vypočuje, ale nič z toho, čo mu radil neuskutoční!? Ako to pomenovať? Bláznovstvo? Prísť za Ježišom, počúvať a nič s tým neurobiť? Veď tu ide o večný život!

Ľudia sa tlačili na Ježiša, chceli počuť Božie slovo - prečo asi? Lebo:

1. je pravdivé, poučné, pekné, milé...
2. je pre nás životne dôležité, lebo život podľa neho je radostný a pokojný
3. je ešte dôležitejšie pre večnosť - kto ho počúvne získa večný život.

Aký osoh mali zástupy? Rozličný... Jeden ako cesta, iný ako skala, ďalší ako tŕnie, ale boli aj takí, ako dobrá úrodná pôda...

A Peter? Dal prednosť Božiemu slovu pred svojím rozumom, rybárskou skúsenosťou a odbornosťou. POSLÚCHOL Pánovo slovo, teda uskutočnil to, čo počúval. A výsledok? Zázrak, senzácia? Nie. ZMENA ŽIVOTA.

"Som človek hriešny...'' a Ježiš na to: "Budeš loviť ľudí..." To znamená: vyťahovať ich zo zla... A stalo sa... Lebo znova poslúchol. "Zanechali všetko a išli za ním". To znamená: nasledoval ďalšie počúvania a poslušnosti, až kým jeho život nenaplnilo Kráľovstvo Božie na zemi, až kým nenašiel ten večný.

Pán ma už povolal... povoláva... a bude znovu povolávať cez povinnosti, potreby moje, blížnych, Cirkvi... Cez Cirkev ma volá svojím slovom... Budem poslúchať? Podriadim sa, zmením svoj život? Budem svedkom zázrakov? Naplním svoj pozemský život Božím kráľovstvom? Nájdem ten večný?

To všetko ma čaká... To bude tá nová evanjelizácia...

Všetky návody Presbyterorum ordinis sa tu pre krátkosť času nemohli rozviesť. Bolo by dobre prečítať si ich znova. Pardon, POSLÚCHNUŤ ich. Upraviť sa podľa týchto úprav. Nie sú to len zbožné želania Cirkvi. Sú našou naliehavou potrebou. Našou obnovou.

Nech by si každý z nás vzal na starosť jedného kňaza našej diecézy, s ktorým je najčastejšie a pomohol mu. Každý SEBA...

Marián Rajan
Spišská Nová Ves 1967 - 1993