Aj keď je Boh všemohúci, viac nám už nemohol dať.
Veď nám dal aj seba samého v poníženej forme eucharistického chleba, aby sme sa mohli stať s ním jedno a žiť ten istý blažený život.
Ale Božia láska je vždy výkrik, ktorý chce vyvolať svoju vlastnú ozvenu. Boh miluje, aby bol milovaný. Žiada teda od každého to, čo mu dal.
Pardon! Jedna otázka: Môže Boh, ako Boh, prijať niečo odo mňa?
Chvíľka rozmýšľania... Obyčajne bez odpovede... a prianie, aby ten, kto dal otázku, dal aj odpoveď.
Prosím, tu je: Boh je úplné šťastie, je dokonalosť, krása a bohatstvo v takej absolútne plnej miere, že už do nej naozaj nemožno nič pridať.
Keby sme mohli Bohu ešte čosi dať, znamenalo by to, že nie je úplný – že nie je dokonalý.
Ale v tom prípade by to už nebol Boh.
Nuž, ak teraz všetko, čo sme povedali, spočítame a podčiarkneme, dostaneme takýto logický súčet: Bohu, ako Bohu, priamo nemožno na odplatu za jeho lásku nič dať.
Ale načo potom príkaz: Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca...?
Nie je to z jeho strany nedomyslené?
Buďme spokojní. Ako vždy a vo všetkom i v tomto je Boh božsky dokonalý. Práve kvôli tomu sa stal prítomným v každom človeku a povedal: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili... Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“
Môžeme ho teda denne stretnúť na svojich životných cestách v ľuďoch, ktorí sú plní duchovných i hmotných potrieb. A ak ho chceme naozaj milovať, odopierať si a dať jemu, máme na to stálu možnosť. Ale takto, nepriamo, cez človeka. Kto by mu chcel dávať priamo a hovoril by, že tak aj robí, toho slovami svojho apoštola Pavla už dávno vyhlásil za luhára.
Ak zhrnieme nakrátko, čo sme povedali, musíme vysloviť tieto vety: Dôvodom našej lásky je Boh, jej užívateľom a podmienkou sine qua non (bez ktorej to nie je možné) zostáva natrvalo podľa Božieho rozhodnutia človek.
A presne tu, kde končia tieto naše slová, majú začínať nimi naznačené skutky.
Nech je tak.
Amen.