Zdá sa, že Pán týmto svojím podobenstvom takticky, výchovne strieľa za roh. Hovorí ho ako výčitku starozákonnému Božiemu ľudu, ale tak, aby ním poučil a varoval aj svoj vyvolený ľud novozákonný.
A predstavuje nám v ňom svoje dve naoko protirečivé vlastnosti:
Svoje nesmierne milosrdenstvo, ktoré vie trpezlivo čakať na spĺňanie našich podlžností a svoju takisto nekonečnú spravodlivosť, ktorú bez akéhokoľvek zmierňovania uplatní na všetkých, ktorých nepohne k láske a poslušnosti jeho zhovievavá dobrota.
Boh nás stvoril raz ako ľudí a druhý raz ako kresťanov a tým nás urobil správcami vinice, ktorou je najprv naša vlastná duša a potom aj duše všetkých nám zverených.
Či si múdrejšie počíname ako tí z podobenstva, nedá sa povedať.
Aby Pán dostal od nás úrodu na svoj čas, posiela nám jedno napomenutie za druhým: vnuknutím, udalosťami, stretnutím s istými ľuďmi.
Svojho Syna nám posiela v podobe jeho slova.
Brat, sestra, môžeme povedať, že sme ešte nikdy nezahlušili, nezabili a zo seba nevyhodili zjavené slovo, oznamujúce nám Otcovu vôľu?...
Ak sa takéto scény odohrávajú aj v našej vinici, pozor!
Použitá Božia spravodlivosť stojí vždy v tesnej blízkosti jeho zneužitého milosrdenstva...
A toto, čo sme práve počuli, je tiež hlas Syna, napomínajúci nás odovzdať konečne úrodu zo zverenej vinice.
Ako sa zachováme?
Nezahlušíme ho a nevyhodíme znovu?