Starozákonný Žid začínal svoju rannú a večernú modlitbu slovom „Šéma“, – „Počuj, Izrael, Pán Boh náš je jediný Pán, preto milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca...“
Ježiš Kristus pripája k tomu vetu z Levitika (19) a „svojho blížneho ako seba samého.“
A zároveň prehlasuje, že niet väčšieho príkazu nad tento.
Že máme milovať Boha, ktorý nám toľko toho dal a ešte viac sľubuje, ktorý je taký veľký, mocný a krásny... to rozumieme. A priznávame, že má naozaj nárok na celé naše srdce, na všetok náš čas a energiu.
Ale keď počúvame, že máme milovať aj človeka, a to aj toho, ktorý nás oberá o pokoj, o dobré meno a zdravie, ba i o život... čosi sa v nás prieči.
Tieto dve lásky sú však neoddeliteľné.
Jedna neobstojí bez druhej.
To je strom s jednou časťou v zemi, s druhou nad zemou. Zničme koreň, zahynie koruna; odstráňme korunu, zahynú korene.
Ak priznáme, že Boh si zaslúži našu lásku, tak ju nemôžeme uprieť ani blížnemu pre ten jednoduchý dôvod, že Boha môžeme milovať len zachovaním jeho príkazov.
Nuž a najväčší spomedzi nich je práve tento, aby sme sa jeden druhého milovali.
Nemožno teda milovať Boha a nemilovať pritom blížneho.
Že možno preukázať lásku blížnemu, o tom nás presviedča evanjelium. A že to nie je ľahko, o tom nás presviedča každodenná skúsenosť.
Ak sa nám tu zatiaľ ešte nedarí, ak ešte nevieme všetkým ochotne odpúšťať a pohotovo slúžiť, neznechucujme sa...
Aj svätí mávali takéto ťažkosti.
Svätá z Lisieux (Terézia od Dieťaťa Ježiš) píše napríklad: „Až v tomto roku som pochopila, že príkazy lásky k Bohu a k blížnemu sú rovnaké a tak spojené, že možno zachovať jeden len tak, ak zachováme aj druhý.“
K tomu patrí poznámka, že toto písala v roku 1897 – v poslednom roku svojho života.
Pane, daj nám schopnosť pochopiť, čo sme počuli a daj nám aj možnosť uživotniť, čo sme pochopili.
Amen.