Veta, ktorá odznela z Kristových úst kedysi, zatiaľ nič nestratila zo svojej aktuálnosti.
Lebo ako vtedy i dnes si mnohí myslia, že cisár a Boh sú dva póly pre človeka, medzi ktorými mu prislúcha oscilovať po celý život.
Myslia, že k vladárovi sa má orientovať, keď zacíti potrebu hmotného chleba a k Bohu, keď vyhladne duchovne. A preto sa treba pokloniť raz jednému, raz druhému; podľa toho, ktorého z tých dvoch práve potrebuje.
Takýmto zmýšľaním sa zrejme dostáva cisár nezaslúžene na úroveň Boha.
A pretože niektorí z nás pociťujú prázdnotu v žalúdku každý deň a v duši len zriedka, postavia si v dôležitosti a v úcte cisára ešte pred Boha.
Podľa týchto je Boh dokonca len jeden z cisárových pomocníkov a náboženstvo potom len jeden z cisárových prostriedkov na udržanie podriadenosti, pracovnej morálky a výrobnej rentability.
Stáva sa aj to, že si sám cisár nárokuje človeka, a to celého, tak, ako je – jeho vnútro i vonkajšok a usiluje sa spojiť vo svojej osobe štátnu i náboženskú autoritu.
A pretože chce byť v nadvážnosti trvalo bez konkurencie, zakročuje proti všetkým, čo odmietajú sypať pred neho tymian nadúcty.
Táto snaha po totalite vyúsťuje obyčajne do náboženských prenasledovaní, alebo aspoň do prehlásení, ako je napríklad toto: Náboženstvo a Cirkev sú trpené len natoľko, nakoľko pomáhajú dvíhať cisárov trón až hore k oblakom a prispievajú tak k svojej autodeštrukcii.
Keď provokatéri vytiahli z vrecka daňový peniaz s cisárovým obrazom a nápisom, Kristus sa im mohol iba usmiať.
Dali si tým totiž odpoveď sami. Nebolo teda potrebné teoreticky riešiť otázku, ktorú mali už dávno vyriešenú prakticky.
Miesto toho im však povedal niečo dôležitejšie.
Ukázal im, aké je pravé cisárovo miesto v myslení i v živote veriaceho človeka.
Keď hovorí: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu!“ nenaznačuje a neuznáva tým dva poriadky: ľudský, v ktorom je suverénom pán cisár a božský, kde vládne Boh.
A ešte menej tým priznáva cisárovi prvenstvo.
A najmenej výlučnosť jeho autority.
Aby sme vedeli správne odpovedať, keby aj nás chcel niekto intrigami dostať do sporu s cisárom, počujme Kristovo učenie.
Marek ho podáva skoro bezprostredne za touto staťou takto:
„Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!“ (12, 30)
Boh si teda žiada všetko.
Niečo z toho, pravda, aj cez cisára, ktorý je nato ustanovený, aby mal starosť o všeobecné dobro a vymáhal – rozumie sa v prísnej závislosti na Bohu – čo je potrebné na dosiahnutie, udržanie a zveľadenie spoločného dobra.
Cisár je teda podľa Krista Pána iba Boží pobočník, služobník všeobecného dobra, a ako taký, podlieha aj on Božiemu súdu.
Ak chceme slúžiť Bohu, budeme sa musieť podriadiť aj cisárovi v tom, čo požaduje od nás Boh jeho prostredníctvom. Tam však, kde cisár prekročí svoju kompetenciu, kde žiada viac ako Boh, alebo dokonca niečo proti nemu, tam končí jeho cisárstvo a naše poddanstvo.
A z toho všetkého záver: Poslušnosť voči cisárovi ako Božiemu splnomocnencovi nemôže nijako prekážať poslušnosti voči Bohu. Naopak, je jej súčasťou.
A tak isto ani poslušnosť voči Bohu nemôže byť v žiadnom prípade na ujmu cisárovi; veď práve Boh mu autoritu aj dáva, aj chráni, aj upevňuje.
Sme celí Boží. Ak by Boh v niektorých prípadoch – napríklad pri obrane vlasti – žiadal od nás prostredníctvom vládcu ako daňový peniaz náš život, nezabúdajme, že ho dávame cisárovi len preto, aby sme ho dali Bohu, ktorému patríme telom i dušou, celí bezo zvyšku.
Ak sme pochopili, nikdy sa nemôžeme dostať do nemúdreho sporu s cisárom a do nebezpečného sporu s Bohom.