Herodesa vždy možno nájsť v Kristovej blízkosti.
Pri narodení, počas jeho verejného pôsobenia i pri mučení.
Ba ešte aj dnes, keď Kristus zmenil meno a ukryl sa do svojej Cirkvi.
Je tu.
Žije povedľa neho ďalej.
Ten prvý ho chce v strachu o svoj trón zmárniť mečom.
Ten druhý sa ho zo začiatku tiež obáva, ale keď mu ho dovedú od Piláta v putách, dostane odvahu vysmiať sa mu.
Prvý je teda krvavý, druhý posmievačný a úlisný ako líška. Ten tretí Herodes, ktorý žije vedľa tajomného Krista dnes vo svete, je kombináciou obidvoch.
Je krvavý a posmievačný zároveň.
Prenasleduje Krista v jeho Cirkvi zo strachu o svoju nadvládu a moc vo svete.
Neboj sa, Herodes... Nemaj strach!
Non eripit mortalia qui regna dat caelestia. – Nesiaha po pominuteľných kráľovstvách ten, ktorý prideľuje večné.
V strachu o seba nám pripisuješ politické ciele, hoci my len to tvrdíme, že všetka moc je od Boha, že ho teda musia poslúchať aj tí, ktorých my máme poslúchať.
Bojíš sa nás, a preto nás biješ.
A kde nás nebiješ, tam sa nám posmievaš, že nás je toľko a nevieme si v spoločnosti nájsť nášmu počtu zodpovedajúce miesto, že sme slabí, že sa nepomestíme, že sme baby...
Nevieš však, koľko duševnej sily vyžaduje každý deň táto naša „slabosť“.
Brat, sestra, Herodes ďalej hrá svoju úlohu.
Zabíja a posmieva sa.
Čo robiť?
Ak sme Kristus, tak len to, čo robil on.
Keď nás chce Herodes zničiť, uniknime do Egypta.
Keď sa začína posmievať, mlčme, aj keď nám netreba radiť, čo máme hovoriť...
Zostaňme teda vždy pokojní...
Dobre sa smeje len ten, kto sa smeje napokon.
A napokon sa rozhodne nesmeje Herodes.