Pre ľahšie pochopenie tejto naoko protirečivej Kristovej vety použime obraz.
Predstavme si veľký kruh.
Napríklad veľký hodinový číselník, na ktorom budú aspoň tieto štyri čísla: 3, 6, 9, 12.
My sa v mysli postavme na to miesto, na ktorom je šestka.
Blížneho umiestime na trojku. A Ježiša Krista – ako najväčšie číslo – na dvanástku.
A potom si znovu prečítajme jeho výrok: „...kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“
A dodajme toto vysvetlenie:
Kvôli Bohu možno službou blížnemu strácať svoj život postupne, pomaly, po kvapkách, alebo prudko, naraz.
Ak dávame niečo inému, ukracujeme seba, oberáme sa touto službou o silu, pohodlie a čas.
Ale všetko, čo dáme človeku, dostane sám Ježiš Kristus, podľa týchto slov: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili...“ (Mt 25, 40)
Náš Pán však, ako Boh, nič nepotrebuje od nás k svojmu šťastiu, bohatstvu a sláve. Preto nám všetky časné hodnoty, ktoré strácame z lásky k nemu v službe blížneho, konzervuje a premieňa na také, ktoré ani hrdza nežerie, ani moľ nekazí a posúva ich v tom istom smere – teda cez deviatku zasa k šestke – k nám.
Kto takto stráca svoj život, či už postupne alebo naraz, zachová si ho a nájde raz ako život večný.
Kto si však chce svoj život, svoje zdravie, silu, svoj čas, majetok a pohodlie zachovať, kto neposúva všetko, čo má, od seba k Bohu cez blížneho v kladnom smere, ten raz o všetko príde, všetko raz natrvalo a nenahraditeľne stratí.
Mnohí by radi dali svoj život Ježišovi Kristovi priamo – chceli by mu ho posunúť v zápornom smere, v smere hodinových ručičiek – teda od šestky, cez deviatku k dvanástke.
Brat, sestra, nemožno, nedá sa... Počujme jeho slovo: „Odíďte odo mňa,... Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ (Mt 25, 41; 45)
Nosíme pri sebe hodinky a veľa ráz cez deň na ne hľadíme...
Nech nám oddnes pripomínajú, že sa nám čas míňa a večnosť približuje, a že nám treba v tom čase, ktorý ukazujú, tak strácať svoj život, aby sme si ho raz našli.