Kde sa hovorí o Kristovom narodení, tam obyčajne niet námietok. Musel existovať, keď je tu dvetisícročná Cirkev, jeho dielo, ktoré svedčí, že žil a keď žil, musel sa narodiť.
Ani o jeho smrti niet vážnejších pochybností.
Zabili ho. A dôkladne.
Z rúk takých nepriateľov, akých mal on, nevyjde nikto iba prizabitý.
Ťažšie už ide niektorým do hlavy jeho zmŕtvychvstanie.
Zjavovaniu sa Magdaléne, apoštolom a emauzským učeníkom by chceli pripísať len takú vážnosť, akú majú zjavovania sa blúdivých duší v rozprávkach našich babičiek.
A o jeho nanebovstúpení... o tom už nechcú ani počuť, zdá sa im vonkoncom neskutočné.
A predsa je to dejinný fakt.
Podľa Lukášovho záznamu sa udial takto: Po štyridsiatich dňoch od svojho zmŕtvychvstania bol znovu s učeníkmi na Olivovej hore, ktorá je od Jeruzalema vzdialená toľko, koľko je dovolené prejsť v sobotu.
Tu sa ho niektorí pýtali, či už založí izraelské kráľovstvo.
On im nato: „Vám neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou, ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme.“
Keď to povedal, pred ich očami sa vzniesol a oblak im ho vzal spred očí.
Podľa niektorých – rozprávka, sen, ktorým si apoštoli zaháňali spomienku na tragický Majstrov skon a podopierali si rúcajúce sa nádeje na zriadenie jeho pozemského kráľovstva.
Brat, sestra, snívať a rozprávať takéto sny možno len zatiaľ, kým nás niekto za ne nevsadí do želiez a nepredvedie pred súd.
Lavica obžalovaných je vždy dosť studená a tvrdá, aby sa na nej človek prebudil a uvedomil si rozdiel medzi snom a skutočnosťou.
Tu začína každý porovnávať, zvažovať a rozhodovať sa.
Nuž a tí, čo hovorili o Kristovom odchode do nebies, neprestávali hovoriť ani vtedy, keď im prikladali na šiju meč, keď ich pribíjali na kríž, škrtili a sťahovali z kože.
Pre apoštolov to nebol sen.
Pre nich to bola najskutočnejšia skutočnosť.
A bola to skutočnosť aj pre milióny tých, ktorí krvácali po nich v Ríme, v Antiochii, v Kartágu a inde...
A najviac je to skutočnosť pre nás.
Veď miliónom svedkov, ktorí svoje výpovede podpisujú poslednou kvapkou krvi, naozaj nie je ťažko uveriť.
Že je Kristus nad nami hore, v sláve u Otca, nie je teda utešujúca rozprávka, románový Happy end, ale realita.
A ešte niečo je skutočnosť. To, že raz príde v oblaku tak, ako odchádzal. „Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať.“ (Sk 1, 11)
Vráti sa?
Príde?
Načo?
No určite nie, aby dal pokoleniu, ktorému zovšednievajú už aj najodvážnejšie vesmírne pokusy, ktorému už nijaká senzácia nie je dosť senzačná, nejaké nové pobavenie, novinárom interview a reportérom slovo pre mikrofón...
Nie, brat, sestra, súdiť príde.
Nás, čo o pravde jeho života vieme, ale sa ňou dosť neriadime.
Aj tých, čo o nej nechcú počuť alebo jeho nanebovstúpenie a predpovedaný návrat pokladajú za rozprávku a sen.
A ako príde?
Ak sme zvedaví, tak na oblaku.
Tak ako odchádzal.
Teda nie ako súkromná osoba, na ktorej úsudku a súde málo záleží, ale úradne, v najvyššej moci a sláve.
Brat, sestra, táto udalosť nás všetkých silno pobáda odtrhnúť svoj zaľúbený pohľad od zeme a obracať ho hore, kam odišiel Kristus a odkiaľ ho zas čakáme.
Možno sa nám pre tento pohľad niektorí vysmejú, možno nás budú zaznávať, možno i prenasledovať.
No verme, že stojí zato dívať sa do neba pohľadom nádeje, ktorý lieči účinne, lieči zo všetkého, čo nás tu na zemi bolí.