Ježiš Kristus odchádza do nebies z Olivovej hory – z miesta, na ktorom sa podrobil Otcovej vôli a prijal krvavý kríž.
Tým akoby nám chcel naznačiť, že do slávy, k odmene sa ide cez utrpenie. „Per aspera ad astra! “ (Cez tŕne k hviezdam!), hovorí stará múdrosť.
V liturgii slávime tento jeho odchod na štyridsiaty deň po jeho zmŕtvychvstaní, na ktoré sa pripravujeme takisto štyridsať dní pôstom.
Zdá sa, akoby nám tým aj Cirkev chcela podčiarknuť tú istú závislosť a tú istú pravdu, totiž, že oslávenie je úmerné pôstu, odpútanosti od toho, čo sa protiví Božej vôli.
Áno, do neba nikto nevystúpi bez každodenného namáhavého vystupovania.
Kto chce vzlietnuť, musí sa zdvihnúť nad zem, premôcť vlastnú tiaž a odtrhnúť sa od hmoty.
Toto sa však improvizovať nedá.
Pán preto hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž...“ a to každý deň.
No nemyslime pritom, že sme na športovom ihrisku, kde silou vôle a svalov natrénujeme tento obrovský skok do výšky, skok až po nebo.
Nikto z nás sa nedostane hore, komu odtiaľ nepodajú ruku, neposkytnú pomoc, o ktorú treba stále prosiť.
A nie iba ústami, ako sme si zvykli... ale rukami, nohami, umom, všetkými schopnosťami tela i duše.
Najistejšie si Boha nakloníme a získame jeho pomoc konaním jeho vôle, spĺňaním poslania, ktoré nám zveril a ktoré vyslovil tesne pred svojím odchodom slovami: „Choďte..., učte,... krstite...“
Apoštoli boli všetkým tým, čo sa na tejto hore dialo pred ich očami, natoľko prekvapení a zaujatí, že stáli ako pribití a hľadeli do neba.
Vtedy sa objavili vedľa nich dvaja muži v bielom a povedali:
„Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba?“
Keď myslíme na nebo ako na stav, v ktorom nebude nič z toho, čo nás trápi tu na zemi a kde bude krása a radosť v nekonečnej miere, aj my roztúžene pozeráme hore.
A v takých prípadoch sa aj vedľa nás stavia niekto a hovorí nám, čo anjeli apoštolom: „Čo stojíte a hľadíte do neba?“
Teraz práve nám to hovorí Cirkev ústami svojho kňaza.
Nuž, čo stojíte...? Sme predsa na Olivovej hore... A tu treba najprv povedať svoje „fiat “ (nech sa mi stane), splniť Otcovu vôľu, prevziať a vykonať poslanie a až potom očakávať svoje nanebovstúpenie.