Zaiste sme už všetci videli mŕtveho, ako ležal nehybne vo svojej totálnej nehybnosti.
Nič nechcel a nič ani nemohol.
A predstavme si to protirečenie, že niekto taký sa odrazu zdvihne, rozviaže plachty, do ktorých ho zabalili, a vyjde z hrobu uzavretého ťažkým kameňom a stráženého udatnými rímskymi legionármi...
A takéto niečo urobil Kristus.
Tak vyzeralo v skratke jeho zmŕtvychvstanie.
Niekto bude chcieť oslabiť našu vieru a povie: „Možno, že nebol zabitý, ktovie, či nebol v hrobe len zdanlivo mŕtvy.“
Nuž ak dostane niekto do srdca ranu, do ktorej môže neveriaci Tomáš vložiť svoje rybárske prsty a z ktorej vytečie všetka krv a voda... My by sme takého človeka radi vidieť živého...
Iný nám povie: „Apoštoli ho ukradli a povedali: Vstal z mŕtvych.“ Počujme ten literárny smiech, ktorý venuje svätý Augustín farizejom, ktorí po veľkonočnej udalosti nahovárali strážnikov, aby povedali, že kým spali, prišli apoštoli a vzali ho.
„Ako vám ho mohli vziať tí bezbranní a naľakaní ľudia, ak ste nespali?“ – pýta sa Augustín.
„A ak ste spali, ako môžete tvrdiť, že ho apoštoli vzali...?“
„No, dobre, pripúšťame, že bol naozaj zabitý“ – povie tretí – „aj pochovaný bol a mohol sa aj hrob nájsť prázdny...“
„Ale to sa dá vysvetliť... Bolo vtedy zemetrasenie, pravda...?“
„Áno, zavčas rána“ – píše Evanjelium.
„Tak, a to je ono.“
„Hrobný kameň sa otrasmi odvalil, v zemi sa utvorili pukliny a do tých sa Kristus prepadol...“
Nuž, dosť šikovné vysvetlenie a dosť prijateľné, nebyť toho plátna a poskladanej šatky, do ktorých bol Kristus zabalený a ktoré zostali po zemetrasení v hrobe.
„Ono to bude asi tak,“ povie konečne ktosi, „že toto všetko si povymýšľali neskoršie apoštoli a to aj pekne napísali...“
Brat, sestra, neviem, kto z nás by si dal odrezať kúsok ucha na dôkaz, že verí všetko, čo sa napríklad hovorí o Jánošíkovi...
Nuž a apoštoli si pre toto svoje tvrdenie dali aj hlavy odťať.
A to aj Tomáš, ktorý tomu zo začiatku sám neveril...
Aj Pavol, ktorý tých, čo tomu verili, sám prenasledoval...
Naozaj, mnoho nezmyslov musí prijať, kto chce poprieť túto jednu nepopierateľnú a neodškriepiteľnú pravdu.
Kristus vstal.
V tejto skutočnosti je základ našej kresťanskej radosti...
Lebo veď ak on vstal, vstaneme podľa jeho slova aj my s ním k sláve.
Ani sa nedivíme, že nepriatelia toľko vymýšľajú, aby nám pokazili radosť z tejto nádeje.
Ale kedykoľvek sa zhromaždíme okolo oltára, už tým samým vyvraciame všetky ich námietky, lebo dokazujeme, že Kristus je tu – živý, že je v nás.
Každá svätá omša je preto taký náš spoločný, zborový liturgický „smiech“ nad márnosťou ich úsilí.
Poprajme si navzájom, aby nám tento „smiech“ stále viac chutil a stále viac mohutnel.
Amen.