Nám, kresťanom, sa od začiatku nadáva do rojkov. Odvádzame, vraj, svojím pohľadom do posmrtného neba od realistického pohľadu na svet.
Sme, vraj, tmári a spiatočníci, ktorí svojimi zastaralými názormi brzdia vývoj. Sme, vraj, oklamaní ľudia, ktorí chtiac – nechtiac klamú iných... neposlušní Bohu i ľuďom, lebo, vraj, nerešpektujeme svetskú vrchnosť, hoci máme jasný príkaz: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi...“
Žalujú na nás, že sme kedysi jedli ľudské mäso, zapálili Rím, mučili bosorky...
A ak sa ešte stále takto o nás hovorí a píše, naozaj si môžu niektorí myslieť, že celkom správne robia, ak nás hádžu levom, stínajú, žalárujú, vytláčajú z miest, ktoré sme si svojou príčinlivosťou a odbornosťou naozaj zaslúžili. Môžu si dokonca myslieť ako tí, čo sadali na kone a v Alahovom mene stínali kresťanským psom hlavy, že tým konajú vzácnu službu Bohu.
Písmo vysvetľuje, že nám to ľudia budú robiť preto, lebo nepoznajú Otca a jeho Syna Ježiša Krista.
Nuž, ale ak je to tak, neviem, či sa máme právo sťažovať.
Či najväčší kus viny nie je v tomto prípade na nás...
Veď keby sme poznali evanjelium a vedeli ho oživiť, dať mu svoje ruky a nohy, svoje srdce a ústa, ľudia by prostredníctvom nás museli poznať Ježiša Krista a cez neho aj Otca.
Prenasledovanie je teda nielen sprievodný zjav kresťanstva, ktorý nám predpovedal Zakladateľ, ale buďme si úprimní – je to aj akýsi trest.
Nie.
Slovo trest tu neznie dobre.
Výzva...
Áno, výzva obrátiť sa k dôslednejšiemu životu podľa evanjelia, a tak sprístupniť svetu Ježiša Krista a v ňom Otca.
Máme zmenšiť počet tých, ktorí si myslia, že robia dobre, keď nás nivočia.