Máme za sebou Zelený štvrtok, Veľký piatok i Bielu sobotu a dnes slávime, milí bratia a sestry, Veľkonočnú nedeľu zmŕvychvstania nášho Pána Ježiša Krista.
Mnohí povedia, pre kňazov je to ale fuška, štafeta kázania. Áno, je to ohlásenie radostnej zvesti, hlavne dnes:
„Toto je deň Krista Pána, radujme sa, aleluja!
„Vstal Pán, Kristus, nádej moja! Čuj a plesaj o svete!“
Tieto verše sme práve spievali. Oni sú zhrnutím a veľkou nádejou do nášho života, že už nikto z nás nie je sám. Nech sa nachádza v akejkoľvek životnej situácii, je pri ňom Ježiš, ktorý ho nenechá samého, ale mu pomôže vstať, dať dych života, chuť nanovo žiť. Lebo On premohol všetku našu beznádej, samotu. On premohol smrť, ktorej sa každý z nás bojí. Premohol diabla, ktorý nás klame a zvádza, aby sme boli nešťastní a večne si zúfali.
Dnešné Božie slovo, ktoré sme práve počuli, nie je len opisom histórie, minulosti. Ale je to realita nad všetky ostatné reality. Boží Syn, Ježiš, ktorý prišiel na svet, aby nás vykúpil a zachránil od večnej smrti, chce s nami stále byť. Chce byť spoločníkom na našej životnej púti, chce vedľa nás kráčať, chce nás dvíhať, keď zlyháme, chce nás chrániť. Chce byť svetlom v temnotách nášho života, nádejou, ktorá nikdy nesklame.
Počuli sme: „Učeníci ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych. Ale keď prišli k hrobu, videli i uverili.“ Svoju osobnú skúsenosť o zmŕtvychvstaní podávali ďalej a ďalej. A ľudia, ktorí im uverili, postupne budovali Cirkev. Nové spoločenstvo tvorili iba ľudia, ktorí uverili ohlasovanému Božiemu slovu, že Ježiš vstal z hrobu a je s nami stále prítomný. Táto živá viera pretvára spoločnosť, v ktorej kresťania žili. Boli vo svete, ktorý bol nemravný, nevážil si život, pravdu, bol to svet pohanov. Ale veriaci v tom čase boli ako duša v tele, tak to opisuje spisovateľ Diognet z tretieho storočia:
„Obývajú aj grécke aj barbarské mestá, podľa toho, ako komu určil osud. V obliekaní a strave, ako aj v ostatných oblastiach života sa držia domorodých obyčají, no ukazujú obdivuhodný, ba podľa všeobecnej mienky až neuveriteľný životný postoj. Bývajú vo svojej vlasti, ale ako cudzinci. Všetko majú s ostatnými spoločné ako občania, a všetko znášajú ako prišelci. Každá cudzia krajina je ich vlasťou, a každá vlasť cudzinou. Ženia sa ako ostatní a plodia deti, ale nemluvňatá neodhadzujú.“
Je to až zázračné, ako naši bratia v prvých storočiach zmenili svet. Oni však vedeli, že to je Pán, ktorý vstal zmŕtvych, ktorý ich posilňuje, chráni a dáva odvahu žiť verne svoje presvedčenie, plávať aj proti prúdu. Svojou odpúšťajúcou, trpezlivou a obetavou láskou pomáhali svetu, ľuďom, ktorí strácali zmysel života, ktorých premáhal strach a bieda.
Aká atmosféra vládne v XXI. storočí? Nemusíme o tom veľa hovoriť, veď to denne počúvame v médiách a pociťujeme vo vlastnom živote. Ale je dobré spomenúť, ako sa odkresťančuje súčasný svet. Náboženstvo sa vytláča z verejného života iba do súkromia. Morálku si mnohí prispôsobujú podľa vlastných chutí. Pár bohatých rodín bude pomaly vlastniť celé bohatstvo zeme. Rozmáha sa individualizmus, ľahostajnosť a ľudský život pre mnohých nemá hodnotu. Na základe toho mnohí dnes hovoria o novopohanstve.
Milí bratia a sestry, nemajme strach. Pán Ježiš vstal z hrobu, aby bol aj dnes s nami, ako s prvými učeníkmi. Nech naše dnešné stretnutie v Eucharistii so živým Ježišom je pre nás uistenie, dôkaz, že vstal z mŕtvych. Peter a Ján uvideli a uverili. Prebuďme v sebe našu driemajúcu vieru, aby oživila náš život, aby sme boli ľudia radosti a svedkami šťastného, spokojného a krásneho života. Zároveň je to aj pre nás výzva, pretvárať svet, v ktorom žijeme, aby spoznal, okúsil a cez nás aj uveril, že Ježiš vstal z mŕtvych.
„Avšak práve vzkriesenie nám dáva najväčšiu nádej, pretože otvára náš život a život sveta pre budúcu Božiu večnosť, pre plnosť šťastia, pre istotu, že nad zlom, hriechom a smrťou možno zvíťaziť. A toto nám pomáha zvládať naše každodenné úlohy s väčšou dôverou, odvahou a odhodlanosťou, vzkriesený Kristus je naša sila!“ (pápež František, 3.4.2013.)