I
Ježiš odchádzal z Judska do Galiley.
Najkratšou cestou.
Cez Samáriu.
Sedem-osemhodinová chôdza pustou pahorkatinou a poludňajšia horúčava uložili ho pri Sychare k studni, ktorú dal podľa tradície vykopať patriarcha Jakub.
Bol unavený – čítame.
Unavený a smädný.
„Daj sa mi napiť,“ povedal žene, čo práve prišla k studni po vodu.
Podivila sa.
Židia so Samaritánmi si totiž takéto služby nevymieňali. A dávno to už tak bolo medzi nimi. Odvtedy, čo si Samaritáni zriadili svoje kňazstvo a postavili si oltár na hore Garizim, ktorá sa odvtedy stala znamením ich odporu voči Jeruzalemu.
Ježiš pokračoval v dialógu tým, že sľuboval žene vzácnejšiu vodu, ako je tá, po ktorú prišla.
Ale si sebavedomý! – akiste si pomyslela a prerušila ho:
„Ty si, vari, trúfaš dať nám viac, ako nám dal praotec Jakub touto studňou?“
Ježiš sa nezastavil. Ďalej sľuboval vodu, po ktorej, ak sa z nej niekto napije, nebude už smädiť, ďalej ponúkal žriedlo, ktoré prúdi do večného života.
Žena nerozumela...
Stále myslela na vodu v obyčajnom význame. „Tak mi daj z tej vody,“ vykríkla. „Aspoň ma zbavíš ďalšieho smädu a ušetríš mi veľa ciest sem, k studni.“
Keď Ježiš počul túto jej prosbu, dostal príležitosť dotknúť sa jej najväčšieho smädu.
„Choď, zavolaj svojho muža a príď sem,“ povedal jej.
„Nemám muža,“ odpovedala v snahe vyhnúť sa ďalšiemu rozhovoru.
„Máš pravdu. Mala si ich päť,“ hoci Zákon dovoľuje len trikrát vydať sa. „A ten, s ktorým teraz žiješ, nie je tvojím mužom...“
Žena sa zachvela.
Neznámy Žid zalistoval v knihe jej života a prečítal stránku, ktorá nemala ísť na svetlo.
To nemôže byť nikto iný, ako prorok – uzatvárala a šikovne siahla do oblasti, ktorá mohla byť zasa preňho problémom: „Naši otcovia sa klaňali Bohu tu,“ – ukazovala na horu Garizim – „kde podľa podania prikázal Mojžiš Jozuemu postaviť oltár. Vy však tvrdíte, že sa treba klaňať Bohu v Jeruzaleme, tam na Sione, kde údajne obetoval Abrahám svojho syna...“
„Žena, ani tu, ani tam,“ prerušil ju Ježiš. „Otec si nepraje, aby sme si ho uctievali obradmi a darmi, pri ktorých si nepokorujeme vnútro pravdou o sebe.“
Zvláštny Žid – pomyslela si. Aj on síce povedal, že spása vyjde od nich, ale neháda sa a neuráža Samaritánov ako tí ostatní...
„Nechápem celkom, čo hovoríš,“ povedala, „ale keď príde Mesiáš, ten nám všetko objasní...“
A len čo to povedala, ocitla sa vo svetle, ktoré zatiaľ v jej krajine nikto nezakúsil: Stála pred Mesiášom...
Keď si začínala uvedomovať, čo sa s ňou stalo, blížili sa jeho učeníci, ktorí boli medzitým v meste po chlieb.
Ohromená práve spoznanou skutočnosťou, utekala oproti, smerom k mestu, nesúc so sebou vodu pravdy, kto rá mala jej prostredníctvom aj mnohým iným striekať do večného života.

II
Pane, daj mi takej vody – vody pravdy o stave mojej duše, o stave môjho národa, ale najmä o tom, ktorý má prísť, aby nás vyviedol z omylov a odstránil naše biedy.
Ale mi pritom prepáč, ja vlastne ani neviem, o čo prosím. No ty určite vieš, čo mi najviac chýba a čo znamená voda, ktorú mi ponúkaš.

Choď, zavolaj svojho muža. – Kto chce prijať Božiu milosť, dostať Boží dar, nesmie obchádzať otázku vlastného hriechu a otázku svojej vnútornej premeny.

Bohu sa treba klaňať v duchu a v pravde. – Alebo v Duchu Pravdy, Pravdy, ktorú máš pred sebou v ľudskej podobe a podľa ktorej nie oltár je dôležitý, ale to, kvôli čomu ho staviame. Nie obetný dar je svätý, ale láska, ktorá ho pripravuje a odovzdáva... Podľa Ducha a podľa Pravdy nie v sklonenom tele je nábožnosť, ale v srdci, ktoré prinútilo telo skloniť sa.

III
Náš Pán nezačínal svoj rozhovor pri studni povýšenectvom tých, čo chcú inému nasilu dať pravdu o Bohu.
Ani ho nezačínal vyumelkovaným kazateľským hlasom, pred ktorým, len čo ho ľudia začujú, si už aj zatvárajú uši a srdcia.
Začínal ho prosbou.
Až potom ponúkal pomoc, keď podľa hesla „službu za službu“ odstránil zábrany na ceste k srdcu.
No potom šiel už priamo. Zamieril do stredu najosobnejšieho záujmu, odkiaľ viedol svoju poslucháčku klaňať sa Bohu v Duchu a v pravde a pomocou takéhoto klaňania sa k radostnej skúsenosti s Bohom.
Ak sa dnes ocitneme medzi samaritánmi, medzi ľuďmi, čo pomiešali svoje náboženstvo s vedeckými teóriami, s hmotárstvom alebo nacionalizmom a postavili si svoje vzdorochrámy, nemali by sme zabúdať na tento prípad od studne v Sychare, na túto Pánovu príležitostnú katechézu.

IV
Pane, toľkokrát si sa nám už prihovoril prostredníctvom svojho evanjelia, ale ako zisťujeme, tvoje rozhovory s nami nepriniesli zatiaľ očakávanú zmenu. Ani v nás, ani v našom okolí.
Odpusť nám to a daj, aby toto dnešné stretnutie s tebou v tvojom slove bolo začiatkom našich nových úsilí a našich nových úspechov na ceste k osobnej premene, ku ktorej nás vyzývaš každým svojím slovom. Nech je tak, Pane. Amen.