Keď Pán Ježiš vykročil smerom k Jeruzalemu, narazil na ďalšie neprijatie, ktorých mal v živote už toľko...

V Betleheme ho neprijal Herodes zo strachu o trón.

V Nazarete spoluobčania z pokorenej pýchy.

Ďalej starozákonná cirkev a pod jej vplyvom celý národ, pretože nespĺňal svojou činnosťou to, čo čakali od svojho vysnívaného Mesiáša.

V tomto poslednom prípade to boli Samaritáni, ktorí ho kedysi pri Jakubovej studni v Sychare uvítali s takým nadšením. Odmietli mu prístrešie preto, lebo šiel tvárou obrátenou k Jeruzalemu a Garizim bol predsa v ich náboženskom ponímaní viac.

No najsmutnejšie bolo, keď sa na tejto ceste ukázalo, že ho neprijali ani dvaja z jeho najbližších. Ján a Jakub zabudli totiž na jeho slovo a na jeho príklad a chceli sa pomstiť na tých, ktorí ich odmietli, a on im musel povedať, že nevedia, čieho sú ducha.

No keď spomíname tých, ktorí ho odmietli, nezabudnime sa pozrieť na seba.

Všimnime si, či a ako ho prijímame v jeho slove, v Eucharistii a v trpiacich bratoch.

Nepovedal by aj nám tak ako Jakubovi a Jánovi: Neviete, čieho ste ducha?

Sme presvedčení, že Syn človeka neprišiel ničiť, ale zachraňovať, čo sa dá (19 ,10). A my, ako jeho nasledovníci, máme to isté poslanie: neodsudzovať, ale odpúšťať, nezlorečiť nepriateľom, ale sa za nich modliť.

Prijímame ho takého, aký je, a spolu s ním aj tú skutočnosť, že nepochopenia a neprajnosti, osočovania i prenasledovania sú daň, ktorú má platiť každý jeho nasledovník za zhovievavosť, ktorú má Boh voči nám?

Keď sa preskúmame, hneď sa opravme, v čom treba, lebo veď rozdiel medzi poznaním a konaním je vždy chyba.

Niekedy aj veľmi ťažká.