Moje stretnutie s Rogerom Hodgsonom

K piesňam Rogera Hodgsona ma priviedol priateľkin brat Marián na ARE v posledných týždňoch svojho života, prv než zomrel na ALS.

Prstom mi písaval do dlane preklady textov, ktoré mali veľmi hlboký obsah. Zvlášť jeden z nich, "Lord is it mine", sa stal vtedy doslova súčasťou mojej modlitby. Pátrala som po interpretovi, pretože som cítila, že to musí byť človek, ktorý intenzívne prežíva svoj vzťah k Bohu.

Nemýlila som sa.

Objavila som Rogera, bývalého sólistu a skladateľa väčšiny hitov svetoznámej skupiny Supertramp (70-te roky). Kapelu opustil na vrchole jej slávy, aby sa mohol naplno venovať výchove svojich dvoch, vtedy ešte malých detí. Odsťahoval sa z Londýna do Los Angeles, potom sa stiahol aj zo show biznisu, usadil sa na samote v horách Nevady a viedol jednoduchý život. Vybudoval si malé domáce štúdio, ktoré mu umožnilo ďalej tvoriť a byť so svojou rodinou.

V tom istom týždni ako vyšiel jeho nový sólový album, spadol a zlomil si obidve zápästia. Lekári vyhlásili, že už nikdy nebude môcť hrať na nijaký hudobný nástroj. Roger hovorí, že to bol zlom v jeho živote. Veľmi ťažké obdobie. Uvedomil si, že Boh mu dal talent, aby ním slúžil, a toto nesmie byť definitívum. Nevzdal sa, usilovne cvičil a hlavne – veľa sa modlil.

Dnes je späť, cestuje po celom svete, už zopár rokov stále v rovnako jednoduchom "služobnom oblečení", pozostávajúcom z čiernych nohavíc, bielej košele s vyhrnutými rukávmi a vzorovanej veste.

Svojimi skladbami a osobným svedectvom hovorí počas koncertov ľuďom o tom, že jeho piesne boli vlastne hľadaním Boha a odpovede na otázku - kto vlastne som, načo som tu a kam idem.

Píšem pre Boha,

hovorí Hodgson rozhodne.

Pre mňa je to oheň, ktorý nikdy nezhasne.
Piesne začínajú ako moje malé modlitby.

Veľmi som túžila bližšie spoznať tohto človeka. Nuž ale – choďte do Kalifornie...

Ale je tu dobrý Pán Boh, ktorý – ako hovorieval s úsmevom ujo Janko – je mocný chlap a dobrý človek

A udalosti nenechali na seba dlho čakať.

Na prvom koncerte som bola v 2009 vo Viedni s mojou sestrou. Darovala mi ho k narodeninám. Podarilo sa mi skontaktovať sa s Rogerovou manažérkou Lindou a cez občasnú mailovú korešpondenciu začalo naše priateľstvo.

Po roku som sa zvláštnym Božím riadením ocitla v Anglicku a na ďalší koncert do Paríža ma vzala priateľka Zuzka.

No a tam sa moja túžba stala skutočnosťou.

Cez prestávku sme sa stretli s Lindou – prvýkrát osobne. Od radosti ma skoro rozmliaždila: „Mária, musím ťa predstaviť Rogerovi!" Hneď mi aj pripla na ruku pásku, ktorá umožňovala vstup do zákulisia po koncerte.

Voviedla ma do šatne, a ja som zrazu stála pred útlym šesťdesiatnikom so širokým chlapčenským úsmevom a skromným vystupovaním. Podali sme si ruky a Linda ma predstavila: „Roger, toto je Mária zo Slovenska, s ktorou sa už dlhšie poznám. Myslí na nás, modlí sa za nás – a ona to skutočne robí, ja to cítim!"

Povedala som mu trochu o sebe, kto som, kde som teraz a ako veľmi mi jeho hudba pomohla v jednom veľmi ťažkom životnom období.

„Áno, hudba nám pomáha", povedal skromne.

Chcela som mu poďakovať za jeho veľké srdce otvorené pre každého a povedať, že zostaneme aj naďalej spojení v modlitbe.

Vtedy sa ale stalo niečo, čo som nečakala.

Roger ma objal a povedal. „Máš dobré a veľké srdce, Mária, cítim to. Ostaňme aj naďalej spojení v modlitbe."

Stratila som reč. Tie isté slová, ktoré som chcela povedať ja jemu, povedal on mne... Je to možné??

A dodal ešte: „Pomáhajme si dávať lásku tomuto svetu, veď na to sme tu, nie? Svet robíš lepším už len tým, aká si. Dovidenia v Londýne!"

Odvtedy sme sa stretli na koncertoch viackrát a vzniklo medzi nami priateľstvo, písomný kontakt najprv sprostredkovávaný cez Lindu, neskôr cez osobné e-maily.

Jedného dňa, keď som čítala knihu návštev na jeho webovej stránke. Zaujal ma odkaz chlapca, ktorý tam napísal:

„Naozaj dúfam, že mi odpíšeš.

Mám 16 rokov a tvoja hudba je to, čo ma drží, bez nej by som možno asi nebol prišiel až potiaľto. V súčasnej dobe prežívam veľmi stresujúce obdobie života keď tu nie je pre mňa veľa ľudí, ale tvoja hudba, tá je tu vždy... Mám skvelý pocit, na základe piesne Lord is it mine (Pane, je to moje) rád by som počul od teba ako vnímaš Pána a ako to poznačilo tvoju hudobnú kariéru. Nebol som ešte na koncerte, ale pri prvej príležitosti, ktorá sa naskytne prídem naň. Teším sa keď budem počuť niečo od teba, Roger.

Tvoj priateľ Harley


A Roger skutočne pružne splnil chlapcovu túžbu a odpísal:

„Ahoj, Harley,

som tak šťastný, že ti moja hudba pomáha, veľa to pre mňa znamená. Keď som bol v tvojom veku a dokonca aj dnes, keď sa cítim stresovaný alebo sám, najväčšiu útechu nachádzam v hudbe a v modlitbe k Bohu. Ďakujem, že si ma oslovil. Pamätaj, že priblížiť sa k niekomu môže byť jednoduchšie, než si myslíme. Ako hovorím v piesni – „Give a little bit" - Daj mi trochu zo svojho času...vidíš človeka so smutnými očami, vezmi ho za ruku a budeš prekvapený..."

Som presvedčený, že v tvojom okolí je veľa ľudí, ktorí by pozitívne odpovedali na tvoje oslovenie a podporili by ťa. A pamätaj, že Pán je tu pre teba. vždy! Pýtal si sa ma na pieseň Lord is it Mine. Pre mňa je Pán Boh láska, Boží život v srdci každého z nás, môj najbližší a najdrahší priateľ.

Teším sa, keď ťa jedného dňa uvidím na koncerte.

Drž sa!

Roger


Ten dialóg ma dojal a zaujal, tak som zareagovala naň na Rogerovej stránke a aj ja som napísala chlapcovi Harleyovi.

Odpoveď prišla okamžite.

„Maria,

keď som si prečítal, čo si napísala, plakal som od radosti, že sa niekto o mňa zaujíma a stará. Dnes to bol pre mňa prvý dobrý deň a som skutočne rád, že niekto prejavil toľko záujmu o mňa ako ty. Rád by som sa stal tvojím priateľom, veď väčšina mojich priateľov boli starší ako ja. Veľa z nich odišlo, mám vlastne len jedeného, ktorý je v mojom veku. Tak len dúfam, že budem počuť o tebe znova a znova.

Harley

Spomenula som to Rogerovi a on povedal: „Ja som mu napísal, pretože som cítil za jeho slovami volanie o pomoc a veril som, že keď sa mu priblížim, mohlo by mu to do ťažkého obdobia, ktorým prechádza, priniesť nádej. Nedivím sa, že tvojho súcitného srdca sa to dotklo tiež. Veľmi ti ďakujem, Mária, že si sa toho chlapca ujala. Si anjel! Snáď mu budeš môcť viac pomôcť preklenúť túto etapu života a vleješ mu potrebnú nádej. Ja mu ešte niekedy napíšem, ale prosím ťa, nespomínaj mu to radšej, lebo neviem, kedy budem stíhať. Aby nebol zbytočne sklamaný."

A tak som sa prostredníctvom vzájomných mailov postupne dozvedela, že 16-ročný chlapec má ešte jedného mladšieho brata. Rodičia sa rozviedli, s mamou sa nestretol a nerozprával už niekoľko rokov, obaja žijú s otcom, ktorý sa s nimi presťahoval zo štátu New York do Arizony, čím chlapci stratili všetkých kamarátov. Harley sa mi zveril aj so svojimi zdravotnými problémami a prosil ma o pomoc...

Nasledovali otázky, čo si myslím o úspechu a úspešnosti. Čo to pre mňa v živote znamená.

Chce sa stať profesionálnym letcom, študuje, popritom si zarába. Šťastný sa podelil so mnou o video z prvého sólo letu, neskôr nešťastný s fotkami auta, ktoré sa mu práve podarilo rozbiť...a aj s tým, ako ho tou udalosťou Pán Boh zastavil.

Túži byť zbožným mužom, predstaviť a priblížiť Boha aj svojmu bratovi a pýtal sa, čo má robiť, aby to brat prijal...

Na jednom z koncertov som odovzdala Rogerovi jeho list, v ktorom sa mu ponúkol ako pilot pre jeho súkromné lietadlo – ak by si nejaké plánoval kúpiť. „…a možno, že už aj nejaké máš"… – dodal so slovami: „Pre teba by som pracoval, samozrejme, zadarmo."

Bolo to také detsky milé.

Roger sa srdečne smial, lebo keď sa dá, cestuje po svete špeciálne upraveným autobusom, alebo vlakmi a všetku batožinu si ťahá za sebou sám.

Harleyovi však odkázal, že sa teší, že vo svojich šestnástich vie, čo chce, lebo mnohí tridsiatnici ešte nevedia, načo sú tu a kam idú. Ale nech sa stará aj o svoju dušu, aby aj ona lietala tak vysoko.

Na otázku, ako priblížiť bratovi Pána, Roger povedal: „Netreba mu o Bohu veľa hovoriť, ukáž mu ho svojím správaním. Že si s ním šťastný. Potom sa brat začne pýtať aj sám."

Spomenula som si pritom na don Beňa, ktorý presne takto opisoval potrebu svedectva každého pokrsteného kresťana. Potešilo ma to.

Mne Roger nezabudol pripomenúť: „Dúfam, Mária, že sa dobre staráš aj o seba a zostávaš silnou vo svojej láske k Bohu."

Ďalší odkaz v jeho knihe návštev ma zaujal pre nadpis, ktorý znel: „Prečo nie si môj idol..." a text pokračoval slovami:

Niekoľko posledných pár rokov som sa snažila nerobiť si idoly z ľudí a vecí, ktoré mám rada. Istý čas mi trvalo, kým som si uvedomila, že keď máš idol, dáš mu príliš privilegované miesto vo svojom srdci. Potom môžeš zanedbávať svojich blížnych. Sme si rovní a máme sa k sebe správať rovnako. Ale priznám sa, že musím vynakladať obrovské úsilie, aby som si ten idol neurobila z teba.

Drahý Roger, chceš vedieť, ako tvoje piesne ovplyvňujú životy ľudí?

Nuž, tridsať rokov boli pre mňa dôležité rôznym spôsobom.

Ale včera, na tvojom koncerte v Sao Paule...

Moja desaťročná dcéra dostala vlani rakovinu, poslednú chemoterapiu vzala na Štedrý deň.

Počas tvojho programu som videla samú seba tlieskať, spievať, usmievať sa, bola som nebesky šťastná!

Vďaka, že si takým krásnym kanálom k Bohu a pomáhaš mi liečiť obrovskú bolesť a strach v mojej duši.

V Kristovi,

Fernanda

Tá úvaha o idole ma zaujala natoľko, že som túžila dozvedieť sa niečo viac o jej autorke.

A tak sa začalo moje priateľstvo s Brazílčankou Fernandou.

Bolo to práve v čase, keď jej dcéra Maria Isabela bola po prvom sv. prijímaní a po operácii zhubného nádoru pod kolenom začínala pomaly s rehabilitáciou.

No a keďže o tom trochu viem, hneď sme mali spoločnú reč.

Má ešte staršieho syna Artura, ktorý študuje a má priateľku. Fernanda s manželom si dali záležať na tom, aby sa čo najskôr zoznámili s jej rodičmi a zistili, z akého prostredia dievča pochádza.

Fernanda pracuje aj ako dobrovoľníčka a vyučuje zdarma deti angličtinu.

Pán Boh naozaj skúša jej vieru, lebo pred časom ochorel aj jej manžel, a tak sme mohli spoločne prechádzať aj týmto úsekom života, kedy potrebovala podoprieť a povzbudiť.

A je tu ešte jedna milá, skromná osoba, s ktorou som sa zoznámila na Rogerovom koncerte v Londýne. Volá sa Sue, je vydatá a má dve malé deti. O svoj životný príbeh sa so mnou podelila nasledovnými slovami:

„Manžel a ja sme vôbec neplánovali, že budeme mať niekedy deti. Otehotnela som „náhodou", a dnes viem, že to bola „šťastná náhoda."

Spočiatku nás to trochu šokovalo, ale potom sme boli radosťou celí bez seba a tešili sme sa, že budeme rodičmi.

A ja som potratila.

Boli sme úplne zničení, ale uvedomili sme si, že to dieťatko malo zmysel svojej existencie – ukázalo nám, aké krásne a naplňujúce by bolo, keby sme mohli byť rodičmi; a tak sme sa rozhodli skúsiť to znova.

O deväť mesiacov neskôr sa narodil Henry.

Bol silno chcený, milovaný a plánovaný! Cítili sme sa takí šťastní a požehnaní, že máme zdravé dieťa a napadlo nám, že by bolo pekné aj užitočné, keby mal bračeka alebo sestričku...

Myslím, že som bola "tlačená svojím šťastím" – a o ďalších 9 mesiacov po tom, čo sme sa rozhodli pokúsiť sa znova, sa narodila Emma.

Môj život sa stal naozaj úplným - a ja teraz viem, že mojím cieľom v živote je vychovávať a milovať tieto dve krásne malé duše, a pomôcť im nájsť si svoju vlastnú cestu...

Milujem svoje deti viac než čokoľvek iné a chcem s nimi stráviť toľko času, koľko len bude možné - najmä kým sú malé. Žiadne družiny a prázdninové tábory! (Ak by mi povedali, že chcú na ne ísť. Ale v tejto chvíli sú na to, vďaka Bohu, ešte príliš malé.

Vieš, čas letí hrozne rýchlo, a keď sa obzriem späť, chcem vedieť, že som urobila všetko, čo som mohla, aby som bola s nimi a videla, ako rastú. Toľko sa od nich učím! Je úžasné, pozerať sa na svet očami detí! Sú bez pretvárky, prijímajú veci také, aké sú a sú tak nevinné a úprimné - vždy s určitosťou viem, čo chcú, alebo čo si myslia!

Mimochodom, ani neviem, prečo ti to všetko píšem, trochu som sa nechala uniesť a akosi samé to zo mňa vyšlo"...

Sue s manželom bývali v prenajatom dome na vidieku a šetrili si, aby si mohli kúpiť vlastný a v ňom vytvoriť vhodné prostredie pre výchovu svojich detí.

Modlili sme sa za to spoločne a po viacerých nezdaroch prišiel okamih, keď mi Sue natešená napísala, že vlastník domu, u ktorého bývali v podnájme, sa rozhodol, že im ho predá. Nemuseli sa teda vôbec sťahovať, môžu si ho postupne upravovať a naplno sa pritom venovať deťom. V júli som bola so sestrou na pár dní v Londýne, a so Sue sme sa stretli. Poslali sme pozdrav Rogerovi, na ktorý hneď milo reagoval.


P. S.

Harley sa na dlhší čas odmlčal, lebo bol naplno vyťažený v škole, brigádnicky si privyrába a pripravuje sa na svoje vysnívané povolanie. Pilotuje už sám malé lietadlo.
No a našiel si dievča. Aby ma ubezpečil, že aj po odmlke je medzi nami všetko v poriadku, hneď navrhol, či by som nemohla pricestovať do Arizony a navštíviť ho.

Pozvanie som opätovala, prijal ho s vďakou, že by sa naozaj veľmi rád pozrel na Slovensko, ako tu žijeme.


Roger je aj tento rok na svojom svetovom turné, ukončil vystúpenia v Európe a presunul sa do USA a Kanady.

A ja ďakujem Pánu Bohu za tieto kontakty, ktoré ma utvrdili, že okolo mňa žije množstvo vzácnych ľudí, ktorí mi svojím postojom k Bohu, k životu a pravde majú čo dať, a to nielen u nás na Slovensku, ale na celom svete.

Pán nech je za to pochválený!

Mária

Príbehy

z nášho života

  • Pred nedávnom sa mi ozvala jedna z bývalých kolegýň, ktorá je už na dôchodku. Býva v činžiaku oproti, ale keďže ja som bola dlhšie služobne v...

  • Po dvoch rokoch „cestovnej prestávky“ som koncom októbra cestoval rýchlikom. Túto cestu som najskôr vnímal ako ťažkosť: s kým budem sedieť v kupé...

    Paľo

  • Bol jeden z prvých teplých slnečných dní a spolu s priateľkou sme sa vybrali do záhradky.
    Keby sa tak našiel niekto, kto by ma trochu...

    Mária

  • K piesňam Rogera Hodgsona ma priviedol priateľkin brat Marián na ARE v posledných týždňoch svojho života, prv než zomrel na ALS.

    Mária

  • Vážená pani Kováčová.

    ďakujem Vám za vaše svedectvo milujúcej matky veľmi peknej rodiny - úprimne obdivujem Vás i Vášho manžela, ste...

    I. W.

  • V roku 1997 na Základnej škole na Polianskej ulici v Košiciach bola súťaž o "Cenu riaditeľky školy za šľachetnosť a stálu snahu konať dobro".

    K. R. junior