Drahí bratia a sestry!
Čas Vianoc je časom radosti a čistej lásky, ktorá sa nám v týchto dňoch zjavila v milovanom Božom Synovi, Ježišovi Kristovi. On, Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami. Niet väčšieho tajomstva než je to, že mocný Boh sa stal jedným z nás, stal sa človekom, aby sa človek stal bohom, to znamená vrátil sa k podobe Božej, ktorú stratil hriechom. V tejto radosti, udalosti, ktorá sa stala v Betleheme, žijeme v týchto dňoch. A hneď v jej úvode, ešte len v druhom dni, nás akoby chcel niekto o túto radosť pripraviť, pokaziť nám túto peknú náladu. Biele rúcho nevinnosti sme rýchlo vymenili za červenú mučenícku farbu, znak krvi, ktorá je symbolom aj smrti. Kto si to dovolil? Kto sa opovažuje oberať nás o ten pokoj z vianočnej atmosféry? Prečo nie je dnešný deň iba pokračovaním toho pekného, čo sme včera zažili a spievali? Búvaj dieťa krásne, uložené v jasle... Tichá noc, svätá noc, všetko spí, všetko sní... Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa... Dnes sa romantické piesne zmenili na vyplakávanie o smrti, nejakej obete, konci života.
Bratia a sestry, nepripomína nám to samotný náš ľudský život? Veď jeho súčasťou je radosť z narodenia ale aj smútok zo straty blízkej osoby. Boh sa naozaj stal človekom, je dôvod radovať sa, ale je pravda aj to, že veľmi skoro zomrel, obetoval sa za nás na kríži. On neprišiel, aby sme nečinne ďalej žili, živorili na tomto svete, On prišiel aby nám svojou smrťou na kríži priniesol ešte lepší život, ten večný. Ešte stále máme chuť radovať sa? Samozrejme, veď práve dnešný sviatok sv. Štefana, prvomučeníka nám odkrýva túto pravdu, toto tajomstvo Božieho ale i nášho života. Niečo sa musí narodiť, aby mohlo zomrieť a priniesť ešte väčší život. Kristus sa neustále rodí do tohto sveta a neustále v ňom umiera, aby sme my, hriešni, neustále s ním umierali a tak sa v nás postupne rodil nový život, život v Bohu. Ako? Tým, že sme tu aj dnes prišli, aby sme umreli hriechu a žili pre Boha. Sv. Štefan, svedectvo jeho života a smrti, nám teda nechce radostnú vianočnú náladu pokaziť, ale práve naopak, zamerať nás viac na toho, ktorý sa mu stal všetkým, ktorý pre neho bol viac než život.
Bratia a sestry, a o toto nám ide, malo by ísť aj nám. Nestačí oduševnene spievať Ježiš môj, treba už dnes, áno hneď v úvode týchto sviatkov, to aj prežiť vo svojom srdci a vo viere prijať Ježiša, Božieho Syna za svojho Pána, Spasiteľa a Vykupiteľa. A to tak, že všetko Jemu podriadim, aj svoj vlastný život, prijmem ho celého. Teda nie iba ako milé dieťa položené v jasliach, ale aj ako toho, ktorý odo mňa žiada nasledovať ho. A cesta k stotožneniu sa s ním je vyjadrená aj v dnešnom evanjeliu – Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale kto vytrvá do konca, bude spasený. Nenávisť voči tým, ktorí si vybrali Ježiša za Pána nad svojím životom, je reálna aj dnes. Mučeníctvo sv. Štefana síce patrí do počiatkov prvotnej Cirkvi, bol prvým, kto túto nenávisť od Kristových nepriateľov pocítil na vlastnej koži. Ale verte, nebol posledným a ani poslední mučeníci dnešnej doby nie sú úplne poslednými. Kto chce milovať Krista viac ako svoj život, musí sa pripraviť na túto nenávisť. Kto chce úprimne spievať radujme sa, veseľme sa, nech nezabúda, že si predspievava vlastnú cestu utrpenia z nasledovania tohto Božieho dieťaťa. Ale nebojme sa, lebo On premohol svet a nenávisť v ňom.