DBS, keď počúvame nejaký príbeh, čítame knihu, či pozeráme nejaký film, vždy sledujeme, či sa hlavnému hrdinovi podarí vyhrať. Čo môžeme povedať Štefanovom príbehu: zvíťazil a či prehral?
Prv ako si zodpovieme túto otázku, priblížme si najskôr, kto bol Štefan. O živote Štefana vieme až od času, keď bol vyvolený za diakona a začal aktívne spolupracovať s apoštolmi. Dovtedy nám Skutky apoštolov spomínajú len toľko, že bol mužom viery a plný Ducha Svätého. Ako diakon sa venoval charitatívnej službe, ktorá sa v Cirkvi vyvinula z diakonskej služby pri stoloch.
Štefan musel byť veľmi horlivý kresťan, keď sa stal ako prvý terčom krvavého prenasledovania kresťanov. Určite nechcel vyvolávať hádky. Veď práve pre vzor čnostného života bol vyvolený na službu lásky. Lež on nemohol nehovoriť o veľkých Božích skutkoch, o Mesiášovi. Štefan bol muž na pravom mieste - nebál sa. Pamätal na Pánove slová, že kvôli nemu svet bude nenávidieť aj jeho učeníkov. Kristus bol svetlom Štefanovho života a to jeho nepriatelia nezniesli. Tmy nechcú prijať svetlo. Proti sile Ducha Svätého, ktorou bol naplnený Štefan, povstala sila mocných tohto sveta, plných nenávisti voči Štefanovi. Tak ako ešte malé Betlehemské dieťa za ktorým bol Boh, vyvolalo protirečenie Herodesovho dvora, tak aj Štefanovo ohlasovanie evanjelia bolo pre určité kruhy pohoršením a keďže ho nedokázali umlčať, rozhodli sa ho odstrániť. A Štefana vedú za mesto, musí zomrieť, tak ako Kristus. Štefan sa držal Pána a pozeral na nebo pamätajúc na to, že kto vydrží do konca, bude spasený. To mu dávalo silu pretrpieť kameňovanie.
Vráťme sa k otázke či Štefan zvíťazil. Neunikol zázračne smrti. No napriek prvému negatívnemu dojmu z jeho smrti, predsa bol víťaz. Sviatok svätého Štefana umiestnený na druhý sviatok vianočný nie je o smrti, ale tak ako samy Vianoce - o živote. Štefan si zachránil život, podľa slov Pána Ježiša: „Kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ Bol spasený a spása znamená záchranu. A tak dnes neobdivujeme dopadajúce kamenie, ale radujeme sa zo Štefanovho hrdinstva, ba naviac radujeme sa s ním. Smrť mu bola narodením sa pre nebo. “Narodenie pre nebo“, tak sa u prvých kresťanov nazýval deň smrti mučeníkov, ako to čítame i v rímskych katakombách. V deň smrti si každoročne pripomínali tých, ktorí už dosiahli svoj cieľ. Nebo je najvyšším cieľom, ktorý si človek môže stanoviť, alebo lepšie povedané, ktorý človek môže ako ponúknutý prijať. Ten kto dosiahne cieľ sa stáva víťazom. Štefan bol prijatý do neba, dosiahol teda svoj cieľ a zvíťazil. Vyjadruje to aj jeho meno, grécke “stefanos“ značí veniec.
Štefan pred smrťou povedal: „Vidím otvorené nebo.“ Málokto z nás dostane takúto milosť, ale každý môže s vierou pozerať na svoju nebeskú vlasť. Pohľad viery nám pomáha riešiť všetky situácie z perspektívy večnosti, dodáva silu znášať príkoria a prekonávať ľudskú slabosť.
Istej lodi na mori hrozilo stroskotanie. Bolo treba zvesiť plachty, aby sa na ňu neopieral silný vietor. Ale nebolo takého, ktorý by sa v takej búrke odvážil vyštverať. Napokon kapitán oslovil najodvážnejšieho muža z posádky, ale aj ten vyšiel len do polovice. Zastavil sa, pozrel dolu a už-už sa chcel vrátiť, keď kapitán zavolal: „Nepozeraj dolu, ale hľaď hore!“ Tak vyšiel tento chlapík vyššie a ešte vyššie, až napokon dosiahol vrchol sťažňa a zvesil plachtu. Boli zachránení.
Na Vianoce slávime Kristovo zostúpenie z neba a príchod medzi nás a pripomíname si, že On preto zostúpil, aby človek mohol vystúpiť. Štefan nás učí pozerať hore k nebu, svetlu, Kristovi. Kto pozerá na slnko, všetky tiene sú za ním.