Práve 19. marca, vo sviatok sv. Jozefa, som dcérou pricestovala do Trnavy a odprevadila ju na Pedagogickú školu bl. Laury Vicuni, kde mala robiť talentové skúšky zo štyroch predmetov. Ja som išla do mesta a vošla do prvého kostola, ktorý som našla. Modlila som sa. Keď vtom vošla žena a pýtala peniaze. Odmietla som ju s ospravedlnením... Odišla a ja som sa modlila ďalej už pri sv. Jozefovi. Myslela som na všetkých Jozefov a prosila som aj za dcéru, aby zvládla talentovky a ak je to Božia vôľa, aby ju aj prijali, lebo otvárali iba jednu triedu a hlásilo sa ich veľa. Na tento úmysel sme sa doma modlili aj deviatnik k sv. Jozefovi. Vtom som počula hlas: "Ty sa tu modlíš a tá žena potrebovala pomoc." "Máš pravdu, Pane, odpusť. Sv. Jozef, odovzdávam pod tvoju ochranu všetkých a idem sa za ňou pozrieť."
Našla som ju pred kostolom. Povedala som jej, že ak potrebuje, môžem jej kúpiť nejaké potraviny. Potešila sa, lebo nemala čo variť pre deti na obed. Keďže cestoviny mali včera aj predvčerom, navrhla som francúzske zemiaky. Čakala ma na námestí, kým som nakúpila. Podala som jej nákup, popýtala sa na deti a rozlúčila sa. Bola som šťastná, že som poslúchla vnuknutie.
A aká radosť, keď bola dcéra na zozname prijatých. "Vďaka Ti, sv. Jozef."