Bratia, sestry,
Keď nám niekto zverí kľúče od svojho domu, možno aj od svojho majetku, pokladáme to za prejav veľkej dôvery. Verí, že nesklameme jeho dôveru. Je to pre nás česť, ak nám niekto dôveruje. „Lepšia česť, než volov šesť“, hovorí staré slovenské príslovie. Ľudia pokladajú česť za veľký majetok. Aj Boh ju chráni ôsmym Božím zákonom: „ Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu.“ Božie slovo na slávnosť svätého Jozefa nám ukazuje troch mužov, ktorým Pán Boh preukázal veľkú dôveru. Najskôr počúvame o kráľovi Dávidovi, ako mu Boh sľubuje požehnanie, keď z jeho rodu príde Spasiteľ, Vykupiteľ sveta. Tohoto Mesiáša budú ľudia volať syn Dávidov. Tak počúvame z druhej knihy Samuelovej. „Pán mu dá trón jeho otca Dávida.“ A v žalme na sviatok opakujeme: „ Jeho rod bude trvať naveky.“ To bolo veľké vyznačenie pre Dávida. Veľká dôvera. Vieme, že Dávid túto dôveru hriechom sklamal, ale veľkou kajúcnosťou ju získal znova. No v druhom čítaní slávnosti svätého Jozefa máme príklad veľkého duchovného otca všetkých veriacich, Abraháma, ktorý Bohom zverenú dôveru nesklamal a obstál v skúškach viery. V liste svätého Pavla Rimanom počúvame, že on „ proti nádeji v nádej uveril.“ Vieme, aká bola jeho viera, ktorá sa ako dôvera v Boha ukázala v poslušnosti, keď opustil istotu príjemného Háranu a na Božie povolanie išiel do prisľúbenej zeme. A najviac vtedy, keď bol ochotný obetovať Bohu to najcennejšie, čo mal, svojho jediného syna. Tomuto otcovi všetkých veriacich sa veľmi podobá svätý Jozef, „Domnelý otec“ Pána Ježiša Krista. Boh mu tiež dal veľkú dôveru a vyznačenie, keď mu zveril svojho vteleného Syna. Na toto vyznačenie Jozef odpovedá svojou dôverou. Mal svoju predstavu o živote, mal svoje plány, ale keď Boh zasiahol do jeho života, prijal škrt cez svoje predstavy a prijal Božie plány za svoje. Keď mu Boh dal úlohu a dal mu na starosť Presvätú Pannu a Božie dieťa, Evanjelium nám hovorí, že „Jozef urobil, ako mu prikázal Pánov anjel.“ Jozef uvažuje ako splniť Božiu vôľu, nehovorí, ale koná.
A Otec nebeský má plán s každým z nás. Boh nás povolal pri krste do svojej Rodiny vykúpených a zveril nám to najcennejšie, mystického Krista, čiže svoju Cirkev. Máme budovať a chrániť Božie kráľovstvo v ľudských srdciach. Máme zverené Božie poklady, ľudí. V manželstve muža, ženu, deti. V kňazstve farníkov, komunitu veriacich, spoločenstvo i každého, koho nám Boh pošle do životnej cesty a nám ho zverí. Dostali sme a prijali úlohu apoštolovať, evanjelizovať, zverených apoštolátom slova, príkladu, modlitby aj utrpenia. Tejto zodpovednosti sa nemôžeme zbaviť postojom Kaina: „ Či som ja strážcom svojho brata?“
Všetci viete, že za totality, v päťdesiatych rokoch minulého storočia bol väznený pre vieru v Boha a následkom väznenia zomrel v leopoldovskej väznici blahoslavený biskup Peter Pavol Gojdič. Žil svoju vernosť Bohu a zvereným ľuďom prešovského biskupstva. Keď ho vo väzení navštívil „politruk“, povedal mu: „Tu je listina. Keď podpíšete, že sa zriekate gréckokatolíckej Cirkvi a prestupujete na pravoslávie, rovno z tejto miestnosti pôjdete do Prešova za hlavu a metropolitu cirkvi pravoslávnej.“ Vtedy verný Bohu a otec svojich veriacich povedal pokorne: „Syn môj, ale ja to nemôžem urobiť. To by som zradil svoje povolanie.“ Vtedy mu funkcionár povedal: „Otče, ďakujem vám.“ Drahí moji bratia, sestry, podľa príkladu svätého Jozefa a tých veriacich, čo nás slávne predišli do večnosti, obnovme vernosť Bohu za zverené úlohy, ktoré nám dáva na tomto svete a keď sa nám nechce starať o zverených apoštolátom alebo utekať od nich, povedzme: To ja nemôžem urobiť. To by som zradil svoje poslanie. Amen.