Dnešná štvrtá pôstna nedeľa, ponúka evanjelium z Jánovho evanjelia, deviatej kapitoly o uzdravení slepca, ktorý bol od narodenia slepý.
Veľmi zaujímavá veta je, ktorú použil uzdravený voči predstaviteľom. Je čudné, že vy neviete odkiaľ je a mne uzdravil oči. Od vekov nebolo počuť, že by bol niekto uzdravil zrak tomu, kto nevidel od narodenia. Keby on nebol od Boha, nemohol by nič také urobiť.
Nás ideš poúčať? A vyhnali ho von.
Potom ho Pán Ježiš vyhľadal a dal mu otázku. Ty veríš v Syna človeka? A kto je to Pane, aby som v neho uveril? Už si ho videl. Je to ten čo sa s tebou rozpráva.
Verím Pane a klaňal sa mu.
Jeden z mesiášskych zázrakov je aj uzdravenie slepých. Syn človeka uskutočňuje tento zázrak a sme svedkami viery v neho od uzdraveného. Môžeme vidieť aj paralelu s pomenovaním Syn človeka – Syn Adama, názov, ktorý nám vyjadruje ľudskú krehkosť v porovnaní s Bohom. Urobil si blato, voda a zem, spojenie božského a ľudského a tak uzdravuje Pán Ježiš biedu človeka. Uzdravený uveril v neho. To je to najdôležitejšie, o to išlo aj Pánu Ježišovi. Prichádza nielen k telesnému ale aj k duchovnému uzdraveniu. K duchovnému zraku. Videl a uveril. Naše hriechy a slabosti nám bránia vo výhľade. Farizeji si to tiež mysleli, keď hovorili - vidíme a tak nevideli, nechceli vidieť svoje nedostatky a hriechy.
Muž sa stal ateistom. Nevidel u svojich rodičov dobrý príklad. Hoci chodili do kostola. Jeho dievča v treťom mesiaci tehotenstva ho presvedčila k sobášu. Keďže bol ateista, vybavila si ona povolenie k sobášu s neveriacim. Sľúbil, že jej nebude brániť vo výchove detí k viere.
Avšak manželstvo bolo plné hádok, keď aj došlo k zmiereniu, nasledovala búrka ešte väčšia.
Do noci bol v práci.
Nemal pochopenie pre manželku, výchova detí ostávala iba na nej. Videl, že jej je ťažko ale nedokázal jej porozumieť. Konflikty sa množili a boli veľmi emotívne. Raz priniesla manželka sošku Panny Márie z kostola domov, pretože si ju vo farnosti rodiny odovzdávali z domu do domu.
Dala ju na okno medzi kvety.
Keď muž prišiel z práce a zbadal sošku Panny Márie začal kričať, že to tu nechce mať, a chce mať slobodu vyznania.
Keď som uvidel tú sošku pocítil som vzdor.
Napätie bolo tak silné, že som už ďalej nemohol.
Odsťahoval som sa. Žene som nechal na krku tri deti. Občas cez víkend som sa chodil na deti pozrieť. Bolo to všelijako. Bol som sám a z mojej životnej vízie, ktorú som si držal desať rokov zostali len trosky. V jednom okamihu som stratil rodinu aj prácu.
Žena sa za mňa stále modlila.
V istom okamihu som začal čítať knihy. Aj takú, v ktorej bolo mnoho citátov z Písma. Potom som si kúpil a čítal Sväté písmo.
Keď som išiel okolo kostola zatúžil som ísť dovnútra. Na druhý deň znova a potom ešte raz. Čosi začalo vo mne klíčiť.
Povedal som kňazovi, že sa chcem vyspovedať po dvadsiatich rokoch. Dohodli sme sa na termíne. Išiel som domov a na niekoľko strán som napísal svoje hriechy. Kňaz ma zobral do svojho bytu a začal som sa spovedať. Všetko zo mňa stieklo, celá moja špina. A to bola moja veľmi dôležitá skúsenosť v mojom živote. A to bol začiatok. Potom som začal chodiť do kostola a k sviatosti zmierenia. Bolo pre mňa prekvapivé, že ja ateista, ktorý som sa smial z kňazov, sa teraz chcem a veľmi potrebujem modliť. Začal som sa otvárať svojej manželke. Ako som sa menil, videl som množstvo svojich hriechov a to mi pomohlo odpustiť jej. Zároveň som začal meniť svoj prístup. Uvedomil som si, že nemusím presadzovať svoje ja, ale môžem sa aj vzdať seba samého. Uvedomil som si obrovskú hodnotu rodiny a že pre ňu som schopný vzdať sa svojho sebectva.
Všetko je inak. Začíname tvoriť jednotu, o ktorú vlastne išlo a spoločne sa modlíme. Tých jedenásť rokov manželstva bez Boha bolo pre nás hrozných, ale Pán Ježiš nás uzdravil. Nás a našu jednotu a našu rodinu. Veď deti potrebovali otca a moja žena manžela. To najdôležitejšie sa rodí zo vzťahu s Ježišom.