Drahí bratia a sestry, niekedy na malých veciach veľmi záleží. Aj najväčšia lavína je vyvolaná malými časťami ľadu, snehu. Malé veci sa môžu stať veľmi významnými.
Iste tak významné bolo stretnutie, keď Panna Mária vstúpila do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu.
Navonok to bol obyčajný skutok lásky, no vnútorne ho Boh hojne požehnal. Stretnutie týchto dvoch svätých tehotných žien vyjadrilo spojenie medzi Starým a Novým zákonom, keďže predchodca Ján Krstiteľ poskočil od radosti v prítomnosti Krista Spasiteľa. Ďalej zazneli prorocké slová na adresu Panny Márie: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života“. Napokon blahoslavená Panna Mária všetku svoju veľkosť preniesla na Boha, keď sa modlila slávny Magnificat: „Velebí moja duša Pána“. Pán požehnal svoju pokornú služobnicu, ako aj malé mesto Betlehem, kde sa z núdze narodil, no predsa zámerne.
Príhoda s Alžbetou nám dáva nahliadnuť, ako sa Panna Mária pripravovala na Vianoce: Panna Mária očakávajúca narodenie Pána Ježiša, čo vskutku bola jej príprava na prvé Vianoce v dejinách ľudstva, navštívila jej príbuznú Alžbetu, aby jej poslúžila. Pozastavme sa však pri tom, že Mária sa rozhodla navštíviť Alžbetu, aby jej pomohla. Najsvätejšia Panna nás učí láske: neraduje sa z prijatia Božieho Syna “sediac v svojom kresle“, ale vychádza zo svojho nazaretského domu, aby poslúžila Alžbete. Rozhodnutie Panny Márie pre jej sesterskú lásku k svojej tete má podnietiť aj naše rozhodnutia pre bratskú službu. V skutočnosti s Vianocami je nerozlučne spojená dobročinnosť: dohodnutý mier medzi znepriatelenými stranami, darčeky, rodinné a priateľské návštevy – to všetko má vyjadriť, že tak ako sme boli obdarovaní my, tak chceme dať z tohto daru svojim blížnym. Vianoce zjavujú Božiu lásku k nám: sám Boh prichádza k nám, a túto lásku si však nemôžeme nechávať pre seba, lebo láska sa chce dávať. A takto aj radosť, ktorá lásku sprevádza, rozdávaním rastie.
Naše blížiace sa Vianoce majú inšpirovať našu lásku k blížnym a táto posledná nedeľa pred Vianocami nám môže pripomenúť pomôcť naším blížnym. Dobročinná láska nás bude viesť, aby sme sa vedeli premôcť a navštívili opusteného, aby sme vedeli do spoločenstva vianočného stola prijať aj vzdialenejšieho ako blížneho, aby sme boli veľkorysí k chudobnejším, chorým a trpiacim. Môžeme sa povzbudiť aj nasledujúcim príbehom. Uvažujme, ako máme my konkrétne prejaviť lásku tieto Vianoce. V rakúskom mestečku Eisenstadt (1 hodina autom do Bratislavy) je krásny historicky kaštieľ šľachtickej rodiny Ezsterházyovcov. Kedysi tu bol dvorným komponistom Jozef Haydn. Jeden štedrý večer rozmýšľal, ako by čo najlepšie mohol prežiť svoje Vianoce. Hneď po večeri vstal a vyšiel sa prejsť do mrazivého počasia. Všade bolo ticho, zdalo sa, že každý je doma. Avšak už pri bráne vyrušil zaspávajúceho strážnika. Ten musel byť v službe aj teraz, a vlastne ako vdovec ani nemal s kým tráviť Vianoce. Majster ho srdečne pozdravil a dal mu nejaké peniaze. Kráčajúc mestom, v jednej uličke stretol krehkú ženu, ktorá sa ešte nemohla tešiť doma v teple a teraz si niesla z lesa nejaké drevo na podkúrenie. Časť cesty jej s drevom pomohol a tiež jej dal peniaze. Potom dlho šiel tichom, až ho odrazu zastavil jeden slabý od zimy sa chvejúci pes. Psík nebol sám, vedľa neho v snehu ležal chlapec. Bol premrznutý a v bezvedomí. Haydn ho vzal k sebe do paláca. Keď sa na vianočné ráno dozvedel o úbohom stave jeho rodiny, rozhodol sa mu pomôcť tak, že si ho zatiaľ ponechá u seba. Chlapec bol vďačný a svojim úsilím splácal Haydnovi jeho láskavosť. Stal sa jeho zapisovateľ a napokon ho už do smrti neopustil.
Môžeme tam vidieť pokračovanie prvých Vianoc? Také požehnané môžu byť aj naše Vianoce, ak nie sme skúpi na lásku. Kiež podľa príkladu našej Nebeskej Matky otvoríme srdce pre našich blížnych a takto necháme Boha robiť veľké veci aj z našej malosti!