Drahí bratia a sestry, keby sa nás niekto spýtal, prečo sme kresťanmi, keď je vo svete toľko rôznych náboženstiev, čo by sme odpovedali? Páči sa mi táto odpoveď: Zakladatelia mnohých náboženstiev i ideí majú svoje hroby. Ľudia tam chodia k ich mŕtvym telám, aby si uctili ich pamiatku. Zakladateľ Cirkvi však má iný hrob. Je prázdny. Aj k nemu putujú davy ľudí... nie však za mŕtvym telom. Iba kresťania sa môžu chváliť tým, že ich zakladateľ nemá rozkladom porušené telo, lebo žije.
Ženy, ktoré prišli k hrobu sú v podaní Jánovho evanjelia sklamané. Chceli vidieť mŕtve telo a neverili, že by mohlo inak zmiznúť ako krádežou. S touto smutnou správou prichádzajú k apoštolom. A apoštoli nezostávajú v pasívnom sťažovaní sa a znechutení uvažovať nad zlodejmi, ale sami idú na posvätné miesto, kde bol ich Učiteľ. S vierou v zmŕtvychvstanie? Ešte nie. A predsa s niečím. S otvorenosťou spoznať pravdu, čiže s čiastočnou vierou, že má význam vyjsť von. Učeník (Ján) napokon vstúpi do hrobu, uvidí uložené plachty a uverí. Čo videl? Plachty. V čo uveril? V zmŕtvychvstanie. Bol to teda prototyp učeníka, ktorý síce nevidel zmŕtvychvstalého Pána a predsa uveril v jeho zmŕtvychvstanie. Takýmito učeníkmi sa stavajú po ňom mnohí. Vďaka jeho svedectvo a príchodu Ducha Svätého nevidia už ani plachty a predsa veria (Por. F. J. Moloney, Evangelium podla Jana, s. 540). Vidia totiž presvedčených svedkov zmŕtvychvstania a stávajú sa blahoslavenými, pretože nevidia živého Krista a predsa veria.
Drahí bratia a sestry, aj my sme pozvaní tešiť sa z toho, čo sme zažili – tu pri vznešenej oslave Kristovho zmŕtvychvstania. Veď ako Písmo rastie, keď rastú tí, čo ho čítajú; aj Veľká Noc rastie, keď rastú tí, čo ju slávia (sv. Gregor Veľký). Nech radosť z Kristovej živej prítomnosti napĺňa naše srdce a spolu s milovaným učeníkom sa vráťme aj my domov s ohňom lásky, ktorý v nás zapálila prítomnosť pri prázdnom hrobe.
Čo je to ten oheň lásky? To ilustruje aj tento príbeh, ktorý tvoril scénu vo filme V jednom ohni (Fireproof): Malé osobné auto sa po havárii ocitlo na koľajniciach. Motor nefunguje. Vodička je zakliesnená v aute. Von sa nedá dostať, lebo vozidlo je haváriou poškodené. V tom v diaľke začuť trúbenie vlaku. Každému je jasné, že buď auto urýchlene odtlačia z koľajníc alebo vyhasne ľudský život. Hasiči tlačia auto, ale ono sa stále stojí. Kolesá sú zakliesnené v koľajnici. Pridávajú sa náhodní okoloidúci. Auto sa pohne, ale opäť sa zakliesni ďalšie koleso o koľajnicu...
Vlak trúbi a zvuk počuť stále hlasnejšie; rušeň sa už nebezpečne približuje. Ľudia napínajú silu a vozidlo sa hýbe. Auto je už väčšou časťou mimo dráhy vlaku... Vlak je ešte bližšie, ale ľudia už odskakujú. Nechcú aj oni skončiť pod železnými kolesami rušňa. Až na jedného. Zozadu tlačí auto celou silou. V poslednom momente auto vytlačí a vlak prejde ešte stále vysokou rýchlosťou tesne poza jeho chrbát. Všetci v ňom vidia hrdinu. Ako si to dokázal? Pýta sa ho kolega. Vieš, viem, kam idem. Verím v nebo, verím v peklo, verím vo večný život. Tento hasič vedel, že jeho život je v Božích rukách a že sa nemusí príliš báť smrti, lebo vie, čo je po nej. Veril v zmŕtvychvstanie.