Bratia a sestry,
v dnešných čítaniach môžeme sledovať Božiu pedagogiku. Spôsob, akým vychovával svoj vyvolený ľud. V prvom čítaní sme počuli, ako starozákonný ľud mal milovať svojich súkmeňovcov, a nemal utláčať cudzincov. Napríklad príkaz o požičaní bez úrokov platil iba keď išlo o pôžičku pre člena izraelského národa. Na cudzincov sa nevzťahoval. Teda príkaz lásky chápali len v rámci svojho národa. Cudzích mohli, ba niektorí učili, že až museli nenávidieť. V takejto atmosfére prichádza za Ježišom jeden z učiteľov zákona a pýta sa ktoré je najväčšie prikázanie. On to musel vedieť, veď bol predsa učiteľ Zákona. No predsa ho Ježišova odpoveď pravdepodobne dosť prekvapila. Ježiš totiž necituje len prikázanie lásky k Bohu, ktoré bolo jasne najväčšie pre všetkých židov, ale pripája hneď prikázanie lásky k blížnemu. Poukazuje na vnútornú jednotu týchto dvoch prikázaní, až tak, že z nich robí jedno. A to bol šok. Hlavne ak si uvedomíme, že podľa podania evanjelistu Lukáša, Ježiš hneď pripája aj vysvetlenie kto je to blížny – podobenstvom o milosrdnom samaritánovi. Už nie iba člen jedného národa, alebo vierovyznania. Ja sa mám stať blížnym každému, kto potrebuje pomoc. Bez ohľadu na sympatie, antipatie, na národnosť, rasu, vierovyznanie, vek,...
Že je to ťažké prikázanie?
Ak sa naň pozeráme len ako na príkaz, tak áno. Už slovo príkaz pre nás v sebe zahŕňa akoby niečo nepríjemné. Preto si potrebujeme uvedomiť, že láska je ešte oveľa viac ako príkaz, skôr je to výsada, privilégium. Schopnosť milovať má človek ako jediné stvorenie na zemi. Boh nás stvoril schopných lásky. Dokonca môžeme povedať, že práve schopnosť milovať je znakom našej podobnosti s Bohom. Sme stvorení na jeho obraz. A Boh je láska, ako nám pripomína sv. apoštol Ján. Teda vtedy sa mu stávame podobnými, keď dokážeme žiť lásku, lásku aj k „cudzincom“, aj k nepriateľom. Aby sme toho boli schopní, potrebujeme správne chápať, čo vlastne láska je. Že to nie je iba cit, pretože ten sa nedá ani prikázať ani sľúbiť. Kto z nás si môže byť istý svojím citom. Vieme sľúbiť, že zajtra budeme cítiť to isté čo dnes? A predsa láska sa sľubuje. Pri uzatváraní manželstva si muž a žena navzájom sľubujú, že sa budú milovať po celý život. Preto láska, o ktorej hovorí Ježiš je niečo vnútorne silné, krásne a tajomné, čo človeka napĺňa radosťou, šťastím a chuťou obetovať sa pre druhého, zniesť aj kríž.
Aby láska rástla, mali by sme do svojho srdca vpúšťať dobré, ušľachtilé a povzbudivé veci. Sú totiž veci, ktoré mi doslova bránia milovať Boha a blížneho. Objavovať ich a následne odstraňovať, zveľaďovať tak svoje srdce, robiť ho stále schopnejším lásky a tým podobnejším Bohu, to je naša úloha na každý deň.
Dobrým prostriedkom nám môže byť večerné spytovanie svedomia. Ak sa pred večernou modlitbou na chvíľu zastavím, porozmýšľam nad dňom, ktorý som prežil, to mi pomôže odhaliť, čo do srdca vpustiť a čomu viac nedovoliť vstúpiť. Môžem si uvedomiť, čo ma cez deň viedlo ku konkrétnemu prejavu lásky a čo ma naopak od prežívania lásky odviedlo. A na druhý deň viem potom cielenejšie zamerať svoju snahu o zlepšenie. Takto môžeme rásť v napĺňaní príkazu lásky, vo využívaní tejto našej výsady – možnosti milovať.
Pochválený buď Ježiš Kristus!