Drahí bratia a sestry!
V dnešnom evanjeliu sme si vypočuli ostrú Ježišovu kritiku na adresu farizejov a zákonníkov (Celá 23. kapitola je verejnou obžalobou a vyrieknutím „beda“ nad farizejmi a zákonníkmi.) Pán Ježiš mal odvahu verejne povedať: „Robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte, lebo hovoria a nekonajú“. My vieme, že farizeji na Ježišovu kritiku nezabudli, neprijali ju a v súdnom procese s Ježišom mu to poriadne zrátali.
Ježiš nehovorí, že učenie farizejov je pomýlené. Vyzýva ľudí, aby podľa tohto učenia žili. Čo je na farizejoch pomýlené a nebezpečné, je nesúlad medzi tým, čo hovoria, a ich životom. Ježiš kritizuje ich pomýlenú nábožnosť. Škvrna na ich nábožnosti sa volá: pýcha. Vo svojej namyslenosti sa farizeji správali tak, akoby ich dary a zodpovednosť daná Bohom pochádzali z nich samých a nie od Boha. A čo bolo ešte horšie, tieto Božie dary využívali na to, aby získali obdiv svojich spolu-veriacich.
Kritika Pána Ježiša neznamená to, že Boh chce, aby sme na seba hľadeli s pohŕdaním a negatívne. Naopak, teší sa z našich úspechov a dokonca chce, aby sme aj my mali radosť zo svojej práce a schopností. No ak sa začneme tak, akoby sme úspech dosahovali svojou vlastnou silou bez Božej milosti, alebo keď si začneme myslieť, že vďaka svojim schopnostiam sme lepší než iní, potom by sme si mali pripomenúť Pavlovo napomenutie: “Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?” (1 Kor 4, 7).
Kresťan nemá žiť v dvojtvárnosti a predstavovať len tie skutky, aby ho každý chválil a oslavoval. Ak náš život a naše skutky o tom svedčia tak sa aj my nazývame farizejmi. Ježiš vedel a videl, že zbožnosť farizejov je iba vonkajšia maska. Preto im ju pred ľuďmi strhával z tvárí. Pritom vieme, že Ježiš nemal v nenávisti hriešnikov. Dokonca mal veľké porozumenie s ľudskými slabosťami. Hriešnikov prijímal s takou radosťou, že mu dokonca vyčítali, že sa s nimi spolčuje. Nesympatickí mu boli však tí, ktorí sa pokladali za dobrých a hodných úcty, ale druhých nenávideli a podceňovali. Voči takým ľuďom Ježiš reagoval prísne a vážne. Prísnejšie a vážnejšie ako voči iným hriešnikom.
Púštni otcovia spomínajú na starca, ktorý sa postil sedemdesiat týždňov a jedol iba raz v týždni. Pôstom žiadal Boha, aby mu objasnil jedno miesto z Písma. No on mu ho neobjasňoval. A tak si povedal: „Vynaložil som toľko námahy a na nič to nebolo. Pôjdem o to požiadať niektorého brata.“ Len čo zatvoril za sebou dvere, Pán mu poslal anjela, ktorý mu povedal: „K Bohu ťa nepriblížilo tvojich sedemdesiat týždňov postenia, ale to, že si sa konečne odhodlal pokoriť sa a spýtať sa brata. Boh ma poslal k tebe, aby som ti vysvetlil zmysel toho miesta v Písme.“ Vysvetlil mu, čo chcel vedieť, a odišiel.
Pokora je priznaným pravdy o sebe samom a to v sebe zahŕňa uznanie darov, ktoré pochádzajú od Boha, ale aj priznanie ohraničení, limitov a nedokonalostí. Pán nás pozýva očisťovať našu nábožnosť od škvŕn pýchy a rásť v čnosti pokory. Amen.