1. adventná nedeľa rok „B“

Bdieť nad dieťaťom, ktoré je choré a sedieť pri ňom aj v noci, nie je nič príjemné. Byť stále v pohotovosti, pri ktorej sledujem, či mu už klesla teplota alebo nie, či sa jeho kašeľ utíšil, alebo mu mám ešte lepšie podoprieť hlavu vankúšom, si vyžaduje zo strany mamy či otca neustále pozornosť. Bdenie, si vyžaduje dať do pohybu celé telo i ducha.

Božie slovo prvej adventnej nedele nás až 3x pozýva k „bdelosti“ a dokonca je zakončené i týmto slovesom – „A čo hovorím vám, hovorím všetkým: Bdejte!“. Kristus tu dáva do popredia človeka, ktorý odcestuje, ale odovzdáva moc svojim sluhom, aby spravovali jeho majetok a vrátnikovi prikazuje, aby bdel. Pretože on ako prvý je ten, ktorý svojou bedlivosťou má spozorovať príchod toho, ktorý ich poveril jednotlivými úlohami. Vrátnik, ktorého si dnes vieme viac predstaviť ako v Ježišovej dobe. Ide o človeka, ktorý sa nemá vzdialiť od svojej úlohy. Je ten ktorý zamyká a odomyká dvere, má starostlivo sledovať kto vchádza a vychádza, dáva pozor na zlodejov a podozrivých ľudí – jednoducho musí stále bdieť. Jeho životný údel je neustále očakávanie a veľká dôsledná pozornosť. Pozornosť, prostredníctvom ktorej sleduje príchod človeka, ktorý im na čas zveril majetok alebo chráni majetok pred zlodejom. Tým chráni prostredie svojho pána, aby do neho nevniklo niečo zlé, aby do prostredia človeka, v ktorom žije, nevnikol hriech, pôvodom ktorého je satan. A práve opakom bedlivosti je beznádej a ľahostajnosť.

Preto si môžem položiť otázku, akým som vrátnikom svojho života? Čo púšťam do svojho srdca cez média – internet, televíziu, facebook? Sú to programy, stránky... ktoré ma pripravujú počas adventu na príchod Pána alebo zatvárajú a špinia moje srdce? Možno ako mama alebo otec rodiny snažím sa bdieť nad výchovou svojich detí? Nad potrebami svojho manžela, manželky, alebo som voči nim ľahostajný, prípadne rezignujem vo výchove len preto, že nehľadám východisko? Ako kňaz, snažím sa bedliť nad potrebami veriacich, uvažujem ako im pomôcť, možno čo navyše urobiť, nie len to, čo mi káže povinnosť? Využívam čas len na svoje osobné potreby alebo aj pre tých, ktorí ma prosia o pomoc a ju môžem poskytnúť už len vo svojom osobnom čase? Skúsme sa motivovať príkladom o záhradníkovi, ktorý je neustále pripravený a bdie nad vilou svojho pána tak, aby ju mohol, ak príde, hneď využívať.

Na polostrove jazera Como osamelo sníva Villa Acronati svoj sen. Býva v nej iba záhradník a on aj sprevádza návštevníkov. Návštevníci sa ho pýtajú:
„Ako dlho ste už tu?“
„Dvadsaťštyri rokov.“
„A ako často tu bolo panstvo za ten čas?“
„Štyrikrát.“
„Kedy to bolo naposledy?“
„Pred dvanástimi rokmi,“ odpovedal záhradník.
„Som tu takmer vždy sám. Zriedkakedy sem niekto príde.“
„Ale záhradu máte tak upravenú, tak prekrásne pestovanú, že by panstvo mohlo prísť už zajtra!“
Záhradník sa usmial a poznamenal: „Oggi, signore, oggi!“ (Dnes, pane, dnes!)

Drahí bratia a sestry, ešte „dnes“ sa pokúsme zamyslieť nad tým, čo mi prekáža v bedlivosti a stálej pripravenosti na Kristov príchod. Odkryme ešte dnes a usporiadajme tie najtemnejšie zákutia nášho života, aby sme boli v stálej pohotovosti prijať Toho, ktorý nás cez naše stavovské povinnosti pozýva k bedlivosti a pripravenosti na Jeho druhý príchod.