Slávime narodenie Pána, pred duchovným zrakom máme Betlehem, maštaľ jasle, ako vyjadrenie toho, čo sme počuli v Evanjeliu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali.“
Prečo?
Neskôr, keď Pán zostupoval s tromi učeníkmi z Hory Premenia, učeníci sa ho pýtali, prečo hovoria zákonníci, že najprv má prísť Eliáš. Pán povedal že Eliáš už prišiel v osobe Jána Krstiteľa, no nepoznali ho, tak bude trpieť od nich aj Syn človeka. Nepoznali, neuverili.
Ale tí čo uverili – ho prijali, ako Mária, Jozef, pastieri, učeníci...
Nezostaňme v minulosti, lebo Božie slovo je vždy aktuálne. Ježiš Kristus prichádza medzi svojich aj teraz – a tí, čo mu uverili, ho prijali , nosia meno „kresťan“.
Ježiš Kristus prichádza aj teraz v svojom slove, v Evanjeliu. A neprijať ho znamená, neuveriť čo žiada, neprijať život podľa jeho slova. Nestačí mať zlatý krížik, Písmo sv. v knižnici, ale učiť sa žiť, ako nám hovorí slovom a príkladom.
Prichádza medzi nás v Eucharistii ako posila a pokrm do večného života.
A prichádza medzi nás v blížnych a tu ho najmenej spoznávame, hoci prichádza medzi svojich.
L. N. Tolstoj vo svojej poviedke o čižmárovi Martinovi Avdejičovi píše, že to bol dobrý človek. Býval v pivničnom byte, z kadiaľ cez okno poznal každú čižmu, ktorá mu prešla cez ruky. Zomrela mu manželka, aj synček, chodil smutný. Priateľ ho chcel potešiť, daroval mu knihu Evanjelia. A Martin si z nej každý večer čítal a nad mnohým sa zamyslel. Stalo sa, že raz pri čítaní zadriemal. Vo sne počul hlas: Martin, zajtra ma čakaj, prídem.
Na druhý deň, čakal a pozeral sa cez okno. Videl, ako domovník odpratáva sne, tak ho zavolal a ponúkol ho čajom. O nejaký čas si všimol, ako chudobná žena, prebaľovala svoje dieťa, aj tú zavolal a dal je teplú prikrývku pre dieťa.
Večer znova čítal evanjelium , ale inú časť, kde čítal: „Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Keď zaspával, opäť počul hlas: Martin, či si ma nepoznal? Bol som u teba.
Bratia a sestry, slávime Vianoce, ako medzi sebou hovoríme: Sviatky pokoja a radosti. Lenže opravdivý pokoj a radosť nebudeme mať z darov, stromčekov, piesní, bohato prestretých stolov, ale od Pána – nepoznaného v Betleheme, ktorý prichádza k nám v Božom slove, v Eucharistii a v blížnych, ktorí sú mu niekedy tak málo podobní.
Nemusíme dávať bohaté dary, ale to, čo druhí potrebujú. Lebo raz nám povie: bol som malý, slabý, nevedomý, potreboval som výchovu, pozornosť – namiesto jasieľ a škôlky. Byť pri mame, vypočuť rodičov, povšimnutie – v starobe.
Prosme o svetlo viery, aby sme nášho Pána, ktorý prišiel k nám, medzi svojich, aby sme ho poznali a prijali.