V súčasnej dobe môžeme pozorovať, ako sa človek dostáva do čoraz väčšej samoty a izolácie. Základnou príčinou je rozširujúci sa individualizmus a najmä silný egoizmus. Veď byť s niekým v kontakte alebo vo vzťahu znamená deliť sa, strácať a riskovať. Sebectvo tiež vedie k tomu, že sa človek ľahko poháda, pohnevá a potom sa druhých stráni, alebo druhí sa boja jeho. A ak by aj niekto zvíťazil v nejakej slovnej či ručnej potýčke, je to len pyrrhovo víťazstvo, ktoré odpudzuje dobrých ľudí. Dnes aj moderná technika spôsobuje izoláciu ľudí, ktorí síce chatujú, ale s druhými sa osobne nestretávajú. Žijú len vo vlastnej bubline virtuálneho sveta s množstvom facebookových priateľov, ale s malým počtom skutočných priateľov. Samota má svoje výhody, ale keď sa s ňou preháňa, škodí. Nemáme nikoho, kto by nás vypočul... Nemáme sa na koho obrátiť so svojim problémom... Umierame sami bez rodiny a blízkych, izolovaní v nemocnici...
V Evanjeliu sme počuli o malomocnom človeku. On veľmi ťažko znášal chorobu, pre ktorú, keďže bola nákazlivá, bol úplne izolovaný od ľudí, od miest a dedín. Mohol byť len s rovnako umierajúcimi. Aj k Pánovi sa priblížil len tak zobďaleč. Na kolenách ho prosil: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.” Ježiš sa zľutoval nad ním, neutekal od neho, ale mu umožnil vrátiť sa zdravý medzi ľudí. Prišiel až k nemu a dotkol sa ho svojou Božskou mocou. Lebo Boh sa ľudí nestráni a je nám vždy nablízku. Mal sa ísť ukázať kňazovi, ktorý mal za úlohu zaraďovať očistených do spoločnosti.
Uzdravený muž mohol svojou poslušnosťou pomôcť Pánovi a tak sa mu odvďačiť. Ale neurobil tak. Svojou prostorekosťou prinútil Pána Ježiša ostať ďalej od dediny. Ježiš už nemohol verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach. Zdá sa, že Pán zostal izolovaný, ale viera ľudí aj toto prekonala.
Tento prípad nám hovorí o tom, že na prekonanie samoty treba mať vieru v Pána Boha a lásku k druhým. Boh stvoril človeka ako Adama a Evu, ako bytosti, ktoré potrebujú druhých. Byť spolu to je naša najvnútornejšia potreba. Byť sám je jedno z najväčších bolestí človeka. Pán Ježiš nás prirovnal k ovečkám a tie hneď bľačia, keď zostanú samé a hľadajú stádo. Pestujme preto spoločenstvo s Bohom a s bratmi a sestrami. Zrieknime sa svojho sebectva, aby sme si našli pravých priateľov. Buďme človeku na blízku, navštívme dnes osamelých ľudí a počúvajme ich. A aj v rodinách sa neschovávajme do svojich izieb k svojim veciam, ale vytvorme si spoločný svet plný lásky a záujmu o druhého. Spoločne sa modlievajme, spoločne pracujme a strávme spolu čas i zážitky.
Podobenstvo o nebi hovorí, že tam majú dlhé lyžice, ktorými si môžu nabrať jedlo. Aj v pekle to majú, ale s dlhou lyžicou si nik nedočiahne k ústam, a tak zostáva trpieť hladom. Kým v nebi sa svätí kŕmia navzájom a tak je im veselo.