Jeden zo starcov z dnešného prvého čítania vyslovil otázku, ktorou sa stal akoby hovorcom mnohých z nás v dnešnú Slávnosť: “Kto sú títo…?”
Kto sú to svätí, tí všetci svätí, ako ich dnes slávime?
Odpoveď na túto rečnícku otázku dáva sv. Jánovi a všetkým nám sám starec: „To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi.“
Naše pýtanie však môže pokračovať… “A kto sú títo?”
Zdá sa, že na otázku, kto sú tí svätí dnešného sviatku, môžeme odpovedať minimálne trojakým spôsobom:
Svätí z Litánií – to sú tí, ktorých Cirkev uznala za svätých, a tak ich svedectvo postavila za príklad veriacim. Je ich mnoho. Medzi nimi poznáme tých všeobecne najznámejších, ďalej tých, ktorí sú blízki našej krajine či kontinentu, našej kultúre či komunite, a potom tých, ktorých sme nejakým spôsobom našli, alebo môžeme povedať, oni si našli nás a akosi osobitne nás oslovili. Niekto má tak blízku sv. Terezku z Lisieux, iný sv. Filoménu, iný zatiaľ ctihodnú 6-ročnú dievčinku Antoinettu Meo, patróna študentov sv. Jozefa Kupertínskeho, či patrónku bylinkárov sv. Hildegardu von Bingen. Dnes si môžeme oprášiť, či obnoviť naše osobné Litánie k všetkým svätým, a inšpirovať sa svedectvami toľkých mužov a žien, v ktorých sa Boh oslávil. A môžeme prísť pri tom aj ku tej výzve, ktorú zachytil a vyjadril sv. Augustín: “Si isti et istae, cur non ego?” – Ak to dokázali títo a tieto, prečo nie ja? A ten istý svätec v danom úryvku svojich Vyznaní nachádza aj odpoveď, že dokáže podobné hrdinské činy a postoje, ak sa bude rovnako spoliehať na Božiu milosť ako oni.
Svätí z “vedľajších dverí” – to sú tí, v ktorých živote sa Boh oslávil, ale zatiaľ v Cirkvi neprebehol proces ich blahorečenia, či svätorečenia. A pri väčšine z nich ani nikdy neprebehne. Lebo svätosť nespočíva v tom, že sa človek má stať známym, či slávnym v Cirkvi, ale v tom, že v jeho živote konal Svätý Boh. Pápež František veľmi rád pripomína aj túto podmnožinu “všetkých svätých”:
“Nemyslime len na tých, ktorí sú už blahoslavení alebo svätorečení… Páči sa mi vidieť svätosť v ľude trpezlivého Boha: v rodičoch, ktorí s veľkou láskou vychovávajú svoje deti; v mužoch a ženách, ktorí pracujú, aby domov priniesli chlieb; v chorých, v staručkých rehoľníčkach, ktoré sa stále usmievajú. V tejto stálosti kráčania vpred, v každodennom nasledovaní, vidím svätosť zápasiacej Cirkvi. Je to mnoho ráz svätosť „vedľajších dverí“, tých, ktorí žijú medzi nami a sú odrazom Božej prítomnosti, alebo – aby som použil iný výraz – „strednej triedy svätosti“. Dajme sa povzbudiť znakmi svätosti, ktoré nám Pán predstavuje prostredníctvom najpokornejších členov tohto ľudu…” (por. Apoštolská exhortácia Svätého Otca Františka O povolaní k svätosti v súčasnom svete, nn. 6-8).
Svätí povolaním - to sme my všetci, zvlášť to platí o všetkých pokrstených. Krstom sme dostali povolanie k svätosti. Ono je tak hlboko vpísané do našej identity, že sv. Pavol a podobne aj mnohí iní zvlášť v prvotnej Cirkvi oslovovali všetkých pokrstených “svätí”. Dnešný sviatok nám pomáha chápať svätosť nie ako výkon, ale ako dar, nie ako výsledok svojich úsilí, ale ako darovanú identitu, z ktorej vyplýva zodpovednosť. Človek sa teda v tomto zmysle nie stáva svätým, ale ním už je z Božej milosti. A ak podľa toho nežije, zrádza dar, ktorý od Boha dostal. Naša snaha o svätosť nemá teda nič spoločného s pretekami, kto podá väčší výkon, ale je to radostný život podľa Božích darov, ktoré denne dostávame.
Vo štvrtok 6. októbra sa pápež František prihovoril stovke účastníkov medzinárodnej konferencie na tému „Svätosť dnes“, organizovanej Dikastériom pre kauzy svätých. Zdôraznil, že ku svätosti je povolaný každý kresťan bez výnimky. Pri tejto príležitosti odporúčal známu modlitbu, ktorú zahrnul aj do už spomínanej apoštolskej exhortácie o svätosti. Pochádza od sv. Tomáša Morusa, a pomáha nám chrániť sa pri našej snahe o svätosť každej namyslenosti. Pápež sa ju modlí vraj každý deň už vyše 40 rokov:
„Dopraj mi, Pane, dobré trávenie, a tiež voľačo na strávenie. Dopraj mi zdravie tela, aj s dobrou náladou, potrebnou na to, aby som si ho uchoval.
Daj mi, Pane, svätú dušu, ktorá vie oceniť, čo je dobré a čisté, a nepreľakne sa hriechu, ale vie nájsť spôsob ako dať veci znovu do poriadku.
Dopraj mi dušu, ktorá nepozná nudu, hundranie, vzdychanie a lamentovanie, a nedovoľ, aby som sa príliš sužoval pre tú dominantnú vec, ktorá sa volá ,ja‘.
Daj mi, Pane, zmysel pre humor. Dopraj mi milosť pochopiť žarty, aby som v živote poznal trochu radosti a mohol ju odovzdať aj druhým. Nech je tak.“
Amen.