Slávnosťou Všetkých svätých a “dušičkovým“ týždňom sme si začali pripomínať “posledné veci“ človeka: smrť – tú si ešte uvedomujú aj neveriaci, a ďalej vidia veriaci: súd a pokračovanie života v nebi, očistci a pekle.
Keďže všetci chceme dobre skončiť, môžeme sa potešiť uvažovaniu o večnom živote, ktorý je vyvrcholením nášho života a odhalením nášho vzťahu k Bohu, lebo pre neho všetci žijú.
Božie Slovo nás učí, čo požaduje aj poriadok spravodlivosti, o nerovnakom osude dobrých a zlých. Zlí majú byť potrestaní, dobrí odmenení. Večnú odmenu dobrých nazývame nebom, večný trest zlých peklom.
Nebo dosahujú len tí, ktorí zomreli v spojení s Bohom, teda v milosti posväcujúcej, a zároveň sú celkom čistí. Kto zomiera v stave odlúčenia od Boha, čo i pre jeden ťažký hriech, je večne zatratený.
Byť v nebi znamená byť už v stave plného a trvalého šťastia. Hoci niektorých to utešuje, predsa mnohých môže zarážať, čo Kristus povedal, že v nebi sa nežení a nevydáva. Má tu byť blaho, no predsa akoby tu bol človek o niečo ukrátený. Lež budeme ako anjeli – patriaci Kristovi, ktorý je naším Ženíchom. Akiste tí, ktorí sa dostali do neba, prežívajú priateľské spoločenstvo – spoločenstvo svätých. Láska sa tam však inak prežíva ako tu na zemi – vyjadrená v dokonalej miere. Svojou povahou duša, ktorá sa na konci sveta spojí s naším osláveným telom, nebude v láske obmedzená na manželstvo. Všetky pekné vzťahy z tejto zeme, vrátane manželských, budú posilnené, ale už nebudú výlučné, lež všetci sa budú tešiť spolu. Ono ťažko si to predstaviť, kým tam nie sme. Aj keď nemáme úplné pochopenie neba, predsa máme vieru, že Boh nám tu dá to najlepšie.
Očistec je dočasné utrpenie, ktoré očisťuje a takto pripravuje na nebo pre tých, ktorí síce zosnuli v milosti, ale nestihli spraviť primerané pokánie za svoje hriechy. Keď náš Pán hovorí o hriechoch proti Duchu Svätému, to je o takých hriechoch, ktoré srdce človeka zatvrdia voči obráteniu, povedal, že tieto hriechy nebudú odpustené ani v tomto veku ani v budúcom. Tým nepriamo naznačil, že je možné aj určité očisťovanie v budúcom veku a to my nazývame očistcom.
Nakoľko tu medzi nami nemá nik o peklo záujem, nebudem o ňom veľa hovoriť; sú to strašné a nekonečné muky. Mnohí sa vyhýbajú myšlienke na peklo, no je však užitočné si pripomínať, že je možné definitívne neuspieť – nedosiahnuť večné blaho. Charizmatický kňaz – sv. páter Pio majúci od Pána Boha osobitné poznanie, povedal, že v pekle končia väčšinou tí kresťania, ktorí v peklo neverili. Svätec pokračuje: „Človek, ktorý Boha nemiluje, nevenuje mu žiadnu pozornosť, netrápi sa preto, že ho nemá rád, a nikdy sa nesnaží uvažovať o Bohu s úprimnou túžbou milovať ho. Ba čo viac, keď takémuto človeku Boh z času na čas príde na myseľ, takmer okamžite ho zapudí. Nech vás to uspokojí, znovu vám opakujem: zakiaľ máte spasiteľný strach, že Boha nemilujete dostatočne, a bojíte sa ho uraziť, vy ho už milujete a už ho viac neurážate.“
Kniha Kazateľ inšpiruje: „Mysli na posledné veci a nikdy nezhrešíš.“ Kiež nás myšlienka na peklo chráni pred hriechom, a myšlienka na nebo povzbudzuje v horlivosti v dobrom...