Narodenie dieťaťa je pre rodinu veľký sviatok. Je tu veľká radosť z dieťaťa. Rodičia sa v dieťati vidia, veď je to plod ich lásky. Veriaci rodičia zároveň ďakujú Pánu Bohu, že im doprial takýto obrovský dar. Zároveň sa v ich mysliach vynára otázka: „Čím len bude toto dieťa? Ako zvládne túto ťažkú dobu plnú rôznych nebezpečenstiev?“
Odpoveď nám ponúka dnešný sviatok Narodenia Jána Krstiteľa. Ján sa narodil za zvláštnych okolností. Jeho rodičia boli neplodný a už dosť starí, ale Boh im dal dieťa, za ktoré bezvýsledne mnoho rokov prosili. Zvláštne veci sa diali aj po jeho narodení. Pri obriezke sa otcovi rozviazal jazyk a začal prorokovať: Velebiť Pána Boha za dar jeho spásy a hovoriť, aké budú kroky jeho syna: „Pôjdeš pred tvárou Pána a pripravíš mu cestu...“ Nečudo, že sa všetci prítomní pýtali: „Čím len bude tento chlapec?“
Evanjeliový príbeh o Jánovi nám dáva vidieť aj do budúcnosti našich detí. Aj my vedení Svätým Duchom môžeme prorokovať. Aspoň v tom zmysle, že pokiaľ dieťa poctivo vychováme a dobre ho pripravíme na život, bude dobrým človekom a kresťanom a my budeme mať dôvod na ďalšiu radosť. Najprv si všimnime (Jeremiáš), čo Boh hovorí o človeku: „Skôr, ako som ťa utvoril v matkinom lone, poznal som ťa; a skôr, ako si vyšiel z neho, som ťa posvätil; ustanovil som ťa za proroka národom.“ Boh vo svojej láske pripravuje človeku cestu, po ktorej keď pôjde, nájde spásu. Je to cesta viery a povolania... Výchovou máme dieťa usmerniť na túto Božiu cestu a pomôcť mu ako dospievajúcemu objavovať, aký plán má s ním Boh. Treba objaviť pravý zmysel svojej existencie. Ten nie je v hedonizme, ani v konzumizme: mať sa dobre a užívať si. Ten je v láske, ktorá sa dáva... Len takto sa náš syn alebo dcéra môže stať veľkým. „Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nie je nik väčší ako Ján.“
Ďalej si všimnime obriezku, ktorou sa chlapec zaradil do vyvoleného Božieho ľudu. Nás sviatosť krstu zaraďuje do Cirkvi, ktorá nám aj ďalšími sviatosťami a inými duchovnými službami pomáha kráčať po ceste do neba. Obriezka zároveň znamená aj sebazápor, bolesť... Bez výchovnej bolesti, bez námahy pri osvojovaní si čností a presvedčenia, že človek musí pracovať na sebe, z dieťaťa „nevykrešeme“ poctivého človeka a horlivého kresťana. Dieťa potrebuje okrem bezpodmienečnej lásky aj náročnosť, potrebuje pravidlá... Tomáš Kempenský v Nasledovaní Krista píše: Natoľko pokročíš, nakoľko sa zaprieš.
Aj meno Ján nebolo bezvýznamné. V ich reči znamená: Boh je milostivý, čo Ján dokazoval celým svojim životom. Keď my vyberáme meno dieťaťu, pamätajme, aby malo svojho patróna v nebi, ktorý ho bude v živote inšpirovať.
„Pánova ruka bola s ním“ – toto nie je bezvýznamná veta. Prežívanie Božej blízkosti, ochrany a vedenia má veľký význam pre každého človeka. „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú. Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia.“
Clemens Brentano (1778-1842), významný básnik 19. storočia, napísal svojej neteri: „Keď som sa úplne vzdal katolíckeho spôsobu života, keď som bez viery a bez cieľa blúdil, a keď som sa v severnom Nemecku, ďaleko od Cirkvi, bez kormidla a stožiara ako voľakedy legendárny Robinson našiel na piesku, ležal som istú noc vo veľkej duševnej trýzni a rozmýšľal o hroznej ceste, po ktorej som sa vydal na objavy nového sveta. Znova a znova som sa spytoval, či v dlhom rade prežitých rokov jestvuje aspoň jeden bod, o ktorý by som sa mohol oprieť, kde by som mohol hľadať útočište. A prišlo mi na um, ako ma v detstve zobúdzal čerstvý vzduch. Keď som otvoril oči, vídaval som matku, ktorá sedela na mojej postieľke. Sklonená nado mnou, modlila sa Zdravas Mária a vzývala môjho anjela strážcu. Potom vystrela ruku a urobila mi na čelo krížik. Táto spomienka z detstva sa mi stala oporným bodom. Oň som sa zachytil a z neho som sa snažil vyjsť do života. Napínal som pamäť, aby som poskladal dokopy všetky pozostatky zabudnutých modlitieb mladosti. To ma zachránilo. To bolo to steblo, ktorého som sa chytil. Všetko ostatné zlyhalo.“