Bratia a sestry, úsmev je čosi vonkajšie, ale vyjadruje naše vnútro. Ak ste na pohrebe, nebudete sa usmievať, pretože v srdci máte bolesť. Ak v srdci prežívate radosť, nemusíte sa nútiť k úsmevu. Ten sa veľmi ľahko objaví aj na vašej tvári. Hovoríme tu o úprimnom úsmeve, nie predstieranom.
Anjeli zvestovali veľkú radosť, že sa v Betleheme narodil Pán. A táto Božia radosť naplnila aj pastierov, a oni v Betleheme stretli narodeného Ježiša. Písmo hovorí, že sa vrátili potom domov a oslavovali a chválili Boha za všetko... Čiže úprimne sa radovali z narodenia Spasiteľa.
Vo sv. Písme sa vyskytuje viac ako 300 – krát – buď presne slovo radosť, alebo slovo s podobným významom. V apoštolskej exhortácii: ,,Evangelii gaudium“ sv. Otec František píše, že hlásateľ evanjelia, by sa nemal stále tváriť ako na pohrebe. Svet chce počuť radostnú zvesť, ale nie od smutných, malomyseľných, netrpezlivých alebo bojazlivých hlásateľov evanjelia, ale od takých, ktorí zažili pravú Kristovu radosť.
Na Kvetnú nedeľu – 13. 4. 2014 povedal pápež František mladým: "Najkrajšia a najspontánnejšia radosť, ktorú som v živote videl, bola radosť chudobných, ktorí mali len málo toho, k čomu by mohli byť pripútaní. Evanjelizácia sa v našich časoch uskutoční, len ak dokážeme nakaziť radosťou."
Ak si všímame to dobré a pekné, čo sa deje okolo nás, tak môžeme oslavovať Boha. Tak ako Panna Mária: "lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno..." (Lk 1, 49). Boh nám niekedy posiela situácie, pri ktorých si môžeme uvedomiť, že to, čo máme, nie je samozrejmosť, ale Boží dar, za ktorý ho chceme oslavovať v radosti.
Operný spevák Luciano Pavarotti spomínal na jedny svoje Vianoce takto:
"Mal som 40 rokov. Bol som bohatý, slávny, na vrchole popularity. Množstvo práce a veľký úspech mi však zruinovali ducha. Dosiahol som všetko, čo sa dá, ale to vo mne vyvolalo pocit znudenia a nechuti. V rodine som si dokonca prestal rozumieť so ženou a dcérami. Dňa 22. decembra 1975 som sa vracal lietadlom z Ameriky do Talianska. Bol som pohrúžený do svojich myšlienok. Už sme mali pristávať, keď pilot ohlásil, že je hmla a nemôže pristáť. Urobil ešte niekoľko okruhov a pokúsil sa o pristátie. Nepristal však presne. Keď sa lietadlo dotklo nerovného terénu, krídlo sa nachýlilo a prasklo na polovicu. Jeden z motorov vyletel ako z praku a druhý tiež odpadol. Lietadlo pokračovalo v svojom šialenom behu, strašne nadskakujúc. Keď sa kýpeť krídla dotkol zeme, lietadlo sa otočilo okolo seba a rozlomilo sa na dve časti. Vo vnútri panoval chaos. Ľudia kričali, plakali, volali o pomoc." Luciano však prežil toto nešťastie. Ako ďalej povedal: "Tej noci, keď som bol už konečne doma pri žene a dcérach, pochopil som, aký pekný a cenný je život. Všetko sa mi zrazu zdalo dôležité: popílené drevo v ohrade, psi, ktorí skákali okolo mňa, starý oblek, každý kút môjho domu. Nemohol som zaspať, a tak som sa prechádzal po izbe. Nuda a apatia, ktoré ma už celé mesiace ťažili, úplne zanikli. Nasledujúcich niekoľko dní dovolenky som prežil v eufórii dieťaťa. Pomáhal som doma robiť jasličky a počúvanie kolied ma nútilo do plaču. Začal som pri betlehemskej biede môj druhý život."
Bratia a sestry, prajem sebe aj vám radosť z narodenia Ježiša v Betleheme, ale aj v našom srdci, našich vzájomných vzťahoch... Nech táto radosť je zdrojom vďačnosti Bohu aj za každodenné "maličkosti".