Keď človek kráča v mrazivom zimnom dni po vonku, ako dýcha, pred ústami môžeme vidieť obláčik vodnej pary, ktorú vydychuje. Je to krátky moment, ako ho vidno, a hneď sa tento obláčik rozplynie, nedá sa zachytiť...
Bratia a sestry, keď autor knihy Kazateľ hovorí známe slová „márnosť nad márnosť“, používa hebrejské slovo „hebel“, ktoré hovorí práve o takomto pomíňajúcom sa charaktere ľudského života, diela, ktoré človek vybuduje, námahy ľudských rúk. Je to veľmi pomíňajúce sa, ako obláčik pary, dnes je tu, a o chvíľu ho už nemôžem vidieť, ani nahmatať. Phanta rei – všetko plynie... povie filozof Herakleitos. Ľudský život je ako tráva, ktorá je ráno zelená, a ako ju skosia, na obed už je suchá. A tak sa pýtame, do čoho sa oplatí investovať čas, energiu, silu, do čoho sa máme vložiť a nepominie to?
Istý bohatý muž raz pozval kazateľa G. W. Truetta na večeru. Po sýtom jedle ho domáci pán priviedol na čistinku, odkiaľ bolo vidieť široké okolie. Ukázal na vysoké naftové veže a povedal: „Pred 25 rokmi som nemal nič. Teraz – pokiaľ len dovidíš – je všetko moje.“ Hľadiac na obilné polia pred sebou s hrdosťou vyhlásil: „Toto všetko je moje“. Potom sa obrátil na východ, ukázal na veľké stáda dobytka a povedal: „Aj tie stáda sú všetky moje.“ Potom ukázal smerom na západ na krásny les a zvolal: „Aj ten je môj!“ Nato sa odmlčal očakávajúc, že kazateľ mu prejaví svoj obdiv a pochváli ho za jeho úspechy v podnikaní.
Truett sa zamyslel, potom mu položil ruku na plece, ukázal smerom do neba a spýtal sa: „Priateľu, a čo ti patrí týmto smerom?“ Muž zvesil hlavu a zahanbený priznal: „Na to som veru nikdy nemyslel!“
Materiálne bohatstvo, zháňanie sa za majetkom, vkladanie istoty do toho, čo sme si nazhromaždili, nás skôr či neskôr privedie k sklamaniu, strate. Investícia, ktorá ostáva, je tá, kde sa nám zhromažďuje poklad u Boha, v nebi... Všetko materiálne raz ostane tu na zemi, avšak to, do čoho vkladáme lásku – lásku k Bohu a blížnym, raz znovu nájdeme... Všetko, čo robíme s láskou, má zmysel pre večnosť. Apoštol Pavol nám teda veľmi jasne hovorí, aby sme hľadali to, čo je hore, nie to, čo je na zemi, a čo na zemi aj ostane. Na sarkofágu kardinála Tomáša Špidlíka je nápis, ktorý vyjadruje túto pravdu: „Všetko, čo žijeme s láskou, prechádza s Kristom do vzkriesenia“ a pod ním: „Večnosť vytvárajú vzťahy, ktoré nekončia“. Nie je toto dnešné Božie Slovo pre nás veľkým pozvaním začať viac žiť život v logike nie „mať“, ale „byť“, žiť vzťahy viac, ako žiť pre veci?
Pán Ježiš sa nezhostil úlohy rozdeľovača majetku a dedičstva, keď ho na to vyzývali. Jasne upozorňuje na nebezpečenstvo a klamstvo mentality, keď človek povýši lásku k majetku nad vzťahy, nad lásku k Bohu, k druhým a k sebe... Veľmi jasnú výpovednú hodnotu má podobenstvo o boháčovi, ktoré Ježiš pri tejto príležitosti povedal: máme si zhromažďovať poklady v nebi, a nie na zemi.
Je dôležité hľadať dnes v pravde odpoveď na dôležitú otázku: do čoho vkladám a investujem svoj čas, energiu, financie...? Na čom stojí môj život? Pozrime sa na život našej rodiny, na to, ako bežia naše dni, týždne: usilujeme sa premieňať všetko, čo robíme a do čoho investujeme čas a silu, na poklad v nebi, na hodnotu pre večnosť? Je to celkom jednoduché, žiť s láskou, z lásky k Bohu a k blížnym a žiť v stave milosti posväcujúcej... a tak sa všetko, čo robíme, stáva pre našu rodinu cestou do neba. Aj denná práca doma či v zamestnaní, aj starostlivosť o deti, aj chvíle rodinnej pohody a oddychu.
V Liste Diognetovi z 2. st. takto čítame o kresťanoch:
Bývajú vo svojej vlasti, ale ako cudzinci. Všetko majú s ostatnými spoločné ako občania, a všetko znášajú ako prišelci. Každá cudzia krajina je ich vlasťou, a každá vlasť cudzinou. ... Sú v tele, ale nežijú podľa tela. Bývajú na zemi, ale svoj domov majú v nebi. ... Sú žobrákmi, a predsa mnohých obohacujú. Všetko im chýba, a pritom všetkým oplývajú...
Duša býva v tele, ale nie je z tela; aj kresťania bývajú vo svete, ale nie sú zo sveta. ...Nesmrteľná duša prebýva v smrteľnom stánku; aj kresťania putujú uprostred porušiteľných vecí, ale očakávajú nebeskú neporušiteľnosť.
Nech nám Pán nanovo premieňa zmýšľanie, aby sme uprostred tohto sveta žili múdro. Aby sme si nezabúdali den-ne klásť dôležitú otázku: Čo mi patrí smerom hore, k nebu?