Jozef Veľas

Život, ktorý naplnil Pán Boh

Milý brat, sestra,
ak sa ti bude zdať pri čítaní alebo počúvaní to, čo píšem, ako chválenkárstvo, prosím, odpusť mi to. Svoju autobiografiu dávam na papier na nepriamu požiadavku uja Janka. Viackrát pri stolovaní nám pripomínal, aby sme písali dejiny svojej duše. Tiež preto, lebo ma o to prosili duchovné sestry a niektorí z apoštolských kontaktov.

S pokorou a vďačnosťou voči Pánu Bohu i Panne Márii chcem spievať týmito riadkami svoj skromný chválospev, čo všetko v mojom živote mi urobil Pán.
Ak sa zastavíš a porozmýšľaš, aké veľké veci urobil Pán aj tebe, môj chválospev Pánu Bohu bude o to vďačnejší.

Narodil som sa 16. 2. 1944 v Hankovciach pri Humennom ako tretie zo siedmich detí Jozefa a Márie rod. Dankovej. Pri krste 20. 2. 1944 mi dali meno Jozef.

V čase základnej školy v Hankovciach a v Koškovciach som bol náhradným miništrantom. Mal som radosť, keď niektorý riadny miništrant neprišiel. Ba túžil som, aby niektorý zmeškal alebo až ochorel, len aby som mohol byť pri oltári. V siedmej triede spolužiak Ján Petrovčín často rozprával, že on bude kňazom, lebo mamka to veľmi chce. (Po otcovi už bol sirota.) Závidel som mu to. No v mojom srdci sa rodila túžba tiež byť kňazom.

Učňovskú chemickú školu (dva roky vo Svite a tretí ročník v Humennom) som ukončil pre vtedajší chemický závod „Kapron“. Popri zamestnaní som si robil maturitu. Smelo poviem, že som ju dostal nie za vedomosti, ale len a len za vytrvalosť chodiť do školy až do konca. Veď po dvoch rokoch z jednej veľkej triedy sme zostali siedmi. Sám mládenec medzi ženami. Nie žeby som sa vôbec neučil, ale dosť ľahko to brali profesori. Na ich ospravedlnenie toľko, že oni boli tiež po pracovnej dobe – učili celé doobedie a my, študenti, tiež buď po pracovnej dobe, alebo pred ňou. Sám som pracoval na tri pracovné zmeny, čiže aj na nočné, potom aj na rodičovskom hospodárstve.

Tretí rok učňovskej školy bol pre mňa dosť ťažký. Začala ma viac - častejšie a silnejšie bolieť hlava, čo bolo sprevádzané niekedy aj zvracaním. Trikrát po sebe ma prijali do nemocnice. Nakoniec mi operovali hlavu a poslali domov. Operácia nepomohla. Bolesti pokračovali a sprevádzajú ma podnes.

Pred maturitou mi vedúci oddelenia Pranie a sušenie vlákna ponúkol miesto zmenového majstra. Bol som prekvapený, že taký mladý a už majster. Poďakoval som sa mu so slovami, že chcem ísť študovať do Bratislavy na vysokú školu. Na prijímacích pohovoroch som ešte nebol, ani som neuvažoval, či budem stačiť s takými vedomosťami. Jednoducho, čosi ma tam ťahalo. Nuž, šiel som.

Po prvej hodine prednášky z matematiky, keď pani profesorka opakovala stredoškolskú látku, som bol doslova šokovaný. „Veď ja z toho nič neviem!“ Mnohé som ešte ani nepočul, ako limity, derivácie a integrály. Začal som prvýkrát vážnejšie rozmýšľať. Napríklad, ako som s vedomosťami z učňovskej školy mohol napísať písomku? A vôbec, ako ma takého prijali na Chemickú fakultu? A ešte viac. Skúšky za prvé dva semestre s určitými krízami som urobil. Počas štúdia som sa sám doučoval stredoškolskú matematiku.

Bola nedeľa, jar 1964. Šiel som na sv. omšu v doobedňajšom čase. Cestou som sa stretol so spolužiakom Rudolfom Šuňavským. Na otázku, kde idem, som odpovedal, že do kostola. Vraj aj on. Prostredníctvom neho som sa dostal ku kňazovi Jánovi Sokolovi v Blumentá1i na sv. spoveď. Zaimponoval mi, lebo sa ma pýtal, radil mi. Prichádzal som za ním častejšie. Viedol ma duchovne. Stal sa mojím prvým duchovným vodcom. Dal mi možnosť spoznať sa i zoznámiť s mladými i staršími, ktorých on duchovne viedol. Imponovala mi tu rodinnosť a veselosť.

Môj prvý prelom z tradičného kresťanského života k radikálnejšiemu začal silvestrovskou zábavou „Kačabar“, na ktorej boli len tí, ktorí už mali nejaké spojenie s kňazmi, Jánom Sokolom a ďalšími kaplánmi - Formánkom a Ferenckom. Bola to pre mňa zvláštna duchovná atmosféra, ktorá predchádzala každému hriechu. V ráno Nového roka 1965 sme šli spolu na prvú svätú omšu do blumentálskeho kostola na 6.00 hodinu. K svätému prijímaniu pristúpili takmer všetci. Po tejto Silvestrovskej zábave a účasti na svätej omši som nemohol zaspať, lebo mi stále prichádzali na myseľ posledné udalosti s otázkou: Prečo by som si nemohol vypiť alkohol, zaspievať, zatančiť, byť veselým? Ale tak, aby som po takých zábavách mohol s pokojným srdcom pristúpiť k svätému prijímaniu. Takto by mal vyzerať pravý kresťanský život.

Počas štúdia na chemickej fakulte cez prázdniny som bol doma. Bol práve sviatok Nanebovzatia Panny Márie. V rodisku bola odpustová slávnosť. Počas sv. omše, cez obetovanie, kantorova dcéra spievala sólovo „Ave Mária“ od Franza Schuberta. Z chóru som sa pozeral na oltár i na kňaza a tu sa mi v srdci zrodila myšlienka: Nemal by som byť kňazom? Prenasledovala ma asi štyri mesiace, no vždy som si povedal, že veď študujem chémiu a mám byť chemickým inžinierom. S priateľom Jánom Brillom sme navštívili kňazský seminár. Pri rozhovore mi odrazu jeden z bohoslovcov Pavol Dráb dal otázku: „Jožko, a čo by sa stalo, keby si si aj ty obliekol reverendu?“ Otvoril som oči, možno aj ústa. Ale naisto som menil farby, nie z otázky, ale z výčitiek svedomia. V okamihu som si pripomenul Hlas z kostola, ktorý som tak vytrvalo v sebe potláčal. Otázku bohoslovca som už nevzal povrchne. Začal som vážne uvažovať o kňazskom povolaní. No rovnako otázku, čo s chemickou školou. A ešte citlivejší problém, čo s manželstvom. Veď som mal úmysel vstúpiť do manželstva a založiť si rodinu takého života, aký som začal poznávať. Pane, čo robiť?

A Pán začal tento môj problém riešiť hneď skúšobným obdobím tretieho semestra. Začal som opakovať skúšky. Po štvrtom semestri som si už niesol na prázdniny neistotu, či po prázdninách skúšky urobím.
Prišli prázdniny po druhom ročníku r. 1965. Domov ma už neťahalo, radšej som ostával v Bratislave medzi mladými. Tu som dostal ponuku ísť do Vysokých Tatier. Radostne som ju prijal. Bola to moja túžba od čias, keď som bol dva roky vo Svite na učňovke. Výstup smerom na Vysokú mal veľa zaujímavostí, aspoň pre mňa. Už na začiatku výstupu od Štrbského plesa, bola dobrá nálada. Keď sme sa dostali do výšky kosodreviny, začalo výdatne pršať. Vodca Martin Gavalier sa na nás pozrel a zaiste videl na našich tvárach rozhodnutie pokračovať. No v tento deň bol od nás dostačujúci výkon prísť až na chatu pod Rysmi. Horská služba nás prijala a dovolila aj prenocovať. Veselosť a radosť nás neopúšťala. Po večeri a modlitbe sme sa uložili na spánok. Na druhý deň dážď neustával. Keď na chvíľku prestal a mračná sa roztrhli, doslova sme vybehli z chaty a vystupovali. Nestihli sme vystúpiť do Sedla, keď sa znovu rozlialo. Ale nádej vystúpiť nás neopustila. Mnoho úsekov sme prešli štvornožky. Najťažší bol pod vrcholom. Skalná stena, potôčiky vody pod nohami, slabučký skalný výklenok, po ktorom sme pololežiačky s Božou pomocou a ochranou vystúpili na vrchol.

To bola radosť, keď nás vodca, jednou rukou držiaci sa kríža, druhou vítal každého osobne v cieli na vrchole. Nejaký ujo Janko - tak sme ho oslovovali - ma prosil, či by som nepodržal pršiplášť vystretý nad jedným kameňom. Ujo vytiahol malú kapsičku a začal vykladať...

  • knižočku - poznal som ju ako malý misál z kostola,
  • rozprestrel rúško - malé síce, ale také, aké sa používa v kostole na oltári,
  • položil nádobku a nalial víno...

Pozeral som sa raz na tieto veci, raz na uja. Kto to je? Keď vyslovoval slová obetovania a premenenia, odpoveď bola jasná: kňaz oblečený do rúcha turistu.

S údivom som si všimol, že pri obetovaní nepoužil vodu, ktorú si doniesol, ale nádobku s vínom držal vedľa „baldachýna“ (pršiplášťa) dovtedy, kým nepadla kvapka vody z „neba“. Po prijatí pokrmu pre dušu sme začali prijímať pokrm pre telo. Nejedli sme každý svoje, čo si doniesol, ale pripravil sa spoločný stôl, aby každý jedol zo všetkého a od každého. Počas prípravy jedla prestalo pršať. Začalo sa ukazovať slniečko. Až ... mračná klesli pod nás tak, že bolo vidno končiare štítov. Z mokrých kameňov odkvapkávali kvapky vody po daždi a keď na ne svietilo slnko, vytvoril sa krásny, neopísateľný obraz meniacich sa pestrých farieb. Pripomínalo to dúhu v každej kvapke. Nevdojak mi prišla na myseľ udalosť Premenenia Pána na hore Moria a Petrove slová: „Pane, dobre je nám tu.“ Bola to naozaj štedrá Božia odmena za námahu i premáhanie ťažkého výstupu.

Ako sa skončila udalosť na vrchu Moria, tak sa ukončila aj naša. Povzbudení touto skúsenosťou, že stojí zato namáhať sa vytrvalo vystupovať hore do neba, schádzali sme dolu medzi ľudí, aby sme slovom i príkladom života aj ich viedli na vrchol štítu, k Bohu.

Traja apoštoli dostali od Pána Ježiša príkaz mlčať. No ja som už nedokázal mlčať. Po prvýkrát som vyslovil tajomstvo môjho srdca nahlas: „Aj ja chcem byť kňazom.“ Povedal som ich ujovi Jankovi, kňazovi. Kalendár oznamoval sviatok Panny Márie Kráľovnej. Písal sa dátum 22. august 1965.

Od tohto dňa som už častejšie myslel na kňazstvo. K tomuto cieľu mi stálo nie veľa, ale dosť vážnych prekážok. Ťažko mi bolo rozlúčiť sa so štúdiom na vysokej škole. Myslím, že ešte ťažší problém bol zrieknuť sa manželstva a rodiny. Keďže som mal už dvadsaťjeden rokov, mal som už aj dve kandidátky. Boli to dievčatá z našej skupiny. Udržiavali sme medzi sebou pekný priateľský vzťah. Na tému manželstva sme nerozprávali, ale vycítil som, že aj ony mysleli na možnosť manželstva v budúcnosti. Ďalší problém bola latinčina. Vedel som, že v seminári je nevyhnutné latinčinu vedieť. S jazykmi mi to nešlo. Ani s ruštinou, ktorú som sa učil v školách viac rokov, tým menej s angličtinou a nemčinou.

Od 22. augusta som sa začal živšie a konkrétnejšie modliť. Zveroval som všetko Pánu Bohu a prosil Pannu Máriu o orodovanie. Častejšie som bol v Marianke, pri Lurdskej Panne Márii na Hlbokej ceste a pred oltárom v kostole v Blumentáli. Či mi vtedajší štátny režim dovolí ísť do seminára, nad tým som sa akosi vôbec netrápil. Zveril som povolanie Pánu Bohu a On hneď začal riešiť moje problémy.
Skúšky na škole boli už nielen opakované, ale na tzv. riečici - organickej chémii - som vypadol. Mal som ešte poslednú možnosť žiadať o opravnú, ale som nežiadal. A nežiadal som preto, lebo pred skúškou som prišiel pred spomínaný oltár a prosil som Pána Boha na orodovanie Panny Márie, aby sa splnila Božia vôľa. Po skúške, z ktorej som vypadol, vypadol som aj zo školy vôbec. Zato, ako sa to skončilo, vrátil som sa do kostola poďakovať Pánu Bohu a Panne Márii. Jeden z problémov bol vyriešený.

Druhý problém - manželstvo - bol omnoho ťažší. Základnú vojenskú službu som ešte nemal za sebou. Po vypadnutí z vysokej školy som sa hneď prihlásil na vojenskej správe. Krátko nato som nastúpil do Červenej Vody na Morave. Bol to čas na dozretie povolania. Pokušení nestať sa kňazom bolo veľa. Dievčatá, a pekné, prichádzali za vojakmi na návštevu. Aj tie dve dievčatá „moje kandidátky“ - občasným pozdravom nedali na seba zabudnúť. Spomienka sa vo mne oživovala. V druhom roku vojenskej služby ma problém povolania tlačil. Alebo-alebo. Ak kňazstvo, je čas napísať žiadosť do seminára. Ak manželstvo, potom ktorá? A kde bývať? Aké zamestnanie? Ťažko mi bolo. Napísal som list Jánovi Sokolovi, kaplánovi do Štúrova, ktorý ma i listami doteraz duchovne viedol, že prosím o pomoc.

Po Veľkej noci v r. 1968 som šiel do Štúrova. V Bratislave ma čakalo prekvapenie, keď som prestupoval do druhého vlaku. Zoči-voči som sa stretol s „mojimi kandidátkami“. Aj ony cestujú do Štúrova za kaplánom. Vzdychol som si: Pane...!

V nedeľu na obed som bol s pánom kaplánom v jednej miestnosti a v druhej čakali dievčatá. Pán kaplán na môj problém povolania odpovedal, že to sa musím rozhodnúť sám, ale len kvôli Pánu Bohu. Niečo mi prečítal, ale pre moje vtedajšie vnútorné napätie sa teraz neviem rozpamätať na prečítaný text (nezapísal som si ho hneď do poznámok). Asi to boli slová: „Kto opustí otca... pre mňa...!“ Nato vyšiel von. Iste sa modlil. Keď sa vrátil, nepovedal ani slovo, mlčal a čakal. Aj ja som sa modlil. Prosil som Pannu Máriu o orodovanie. Keď som otvoril ústa, moje slová boli: Idem do seminára.

Po vyslovení tohto rozhodnutia vnútorné napätie ustúpilo. Cítil som sa ako vyslobodený z pút. Pokoj a radosť naplnili moje vnútro. Všetko sa pre mňa stávalo čímsi vedľajším, aj dievčatá vo vedľajšej miestnosti. Bola nedeľa Dobrého Pastiera, roku 1968. Ďakoval som Pánu Bohu za silu rozhodnúť sa pre Neho. A vďačnosť trvala stále.

Hneď na druhý deň po návrate do vojenských kasárni som napísal žiadosť do kňazského seminára v Bratislave o prijatie. O svojom rozhodnutí som napísal list rodičom i miestnemu duchovnému otcovi, farárovi Andrejovi Drotárovi.

Pri nástupe do seminára v Bratislave ma privítal medzi inými aj nový prefekt seminára Ján Sokol, bývalý kaplán v Štúrove. Až tu v seminári som sa dozvedel, že chodil v tom čase na duchovné vedenie k ujovi Jankovi. Tiež aj iní kňazi, s ktorými som sa už poznal: Ľubomír Sedlák ...

Už počas štúdia na chemickej fakulte medzi dievčatami, ktoré som poznal, bola aj M. J. Tá svojou pohotovou poznámkou vždy vedela nasmerovať problém na Pána Boha - či ho viem aj poslúchať. Počas pobytu v kňazskom seminári okruh bývalých známych zo skupiny mladých sa pomerne zúžil. Už len z času na čas stretnutie s M. J., A. C., P. K...

Už v úvode som si dal otázku, ako ma mohli prijať s takými vedomosťami, známkami na vysokú školu chemickú. A ako som zvládol prvý ročník? Rozumom to neviem pochopiť, ale z pohľadu viery už áno. Bola to čisto Pánova vôľa. On ma tadiaľ viedol. Práve tu v Bratislave chcel, aby som sa stretol s týmito určitými ľuďmi a vzbudil vo mne kňazské povolanie. Tu ma vychovával, formoval a viedol ku kňazstvu i do hnutia Nazaret. Pánu Bohu vďaka za túto milosť. A vďaka aj Panne Márii za vyprosovanie potrebných milostí. Denne som ju prosil modlitbou ruženca a „Pod tvoju ochranu.“

Bol totalitný komunistický režim a s ním aj prenasledovanie kresťanov. Na pracoviskách lepšie miesta obsadzovali „uvedomelí.“ To boli tí, ktorí navonok vyhlasovali, že v Boha neveria. No mnohí z nich do kostola chodili potajomky, aspoň občas na väčšie sviatky a to do miest vzdialenejších od ich bydliska. Tu prichádzali na svätú omšu, tu mali svoje krsty, sobáše, birmovky oni, rovnako aj ich deti. Dokonca boli aj tajné pohreby. V noci pred občianskym pohrebom prišiel kňaz a vykonal v dome zomrelého celé pohrebné obrady. Mladí veriaci mali problémy dostať sa na strednú školu s maturitou. Rovnako aj na vysokú školu.

Kňazský seminár v Bratislave, ako jediný na Slovensku, nebol výnimkou. A ak bol, tak takou, že to bol kádrový výber. Kandidátov do kňazského seminára vyberali komunisti. Existoval tzv. numerus clausus, stanovujúci počet 13-20 bohoslovcov ročne pre celé Slovensko.

Do toho silného tlaku na vieru Pán Boh dal Cirkvi u nás a v nej úprimne zmýšľajúcim veriacim „nadýchnuť sa“. Boli tzv. Dubčekove roky. Trvali približne od januára 1968 do 31. decembra 1972. Pán Boh, ktorý ma doteraz viedol a vychovával, ma práve v tom čase priviedol do seminára. Dnes v tom nevidím náhodu. Nasledujúce udalosti tomu nasvedčujú.

V prvom ročníku nás latinčinu učil kňaz Jozef Hrušecký. S latinčinou do nás vnášal kňazského ducha. Tešil som sa na každú hodinu. Správnejšie, na stretnutie s ním. Totalitnému režimu jeho výchovný vplyv na bohoslovcov nevyhovoval, preto musel zo seminára odísť. Podobne to bolo aj so špirituálom Karolom Angelusom Sénašim. V noci pri napadnutí utrpel zranenie. Niekoľko dní bol v bezvedomí. Z nemocnice sa už do seminára nevrátil.

Bol október 1969. Rektor seminára Viliam Hoťka sa v prvých dňoch druhého ročníka vrátil z ministerstva školstva a kultúry. Smelo predstúpil pred nás a povedal: „Bratia moji, zdá sa, že predchádzajúci totalitný režim sa vráti.“ Asi tri týždne po tomto oznámení predstavení seminára si predvolali bohoslovcov, ktorí mali ukončené i neukončené iné vysokoškolské vzdelanie. Medzi nimi som bol aj ja. Pán rektor nám znova pripomenul vážnosť situácie a ponúkol možnosť prestúpiť hneď do tretieho ročníka s podmienkou, že predmety za druhý ročník sa doučíme sami a urobíme aj skúšky. Dal nám čas na premyslenie a každý sa mal osobne vyjadriť. Všetci sme s týmto návrhom súhlasili. Tí, čo mali ukončené vysokoškolské vzdelanie a urobili skúšky skôr, boli aj skôr vysvätení.

Predpoveď pána rektora sa začala napĺňať, keď v roku 1971 na príkaz štátnej bezpečnosti začali zo seminára vyhadzovať neprajných bohoslovcov. Z mojej izby bol vylúčený Ján Hlavčák. Začala ma z toho bolieť hlava. Ako bohoslovci sme na to reagovali štrajkom - hladovkou. Neslýchané! V totalitnom režime niekto štrajkuje. Dokonca bratislavskí bohoslovci. Už po raňajkách, pri ktorých sme sa pomodlili ale nejedli, pohotovo sa objavili súdruhovia z ministerstva a nátlak i vyhadzovanie pokračovalo. (Keby nebol medzi nami v seminári niekto z ich spolupracovníkov, ako by sa tak pohotovo dozvedeli o hladovke?) Bolesti hlavy sa znásobili. Tŕpol som, či nebudem medzi vyhodenými aj ja, ale modlil som sa. Prosil som Pána Boha na príhovor Panny Márie, tak ako v čase, keď som sa rozhodoval v povolaní: „Buď vôľa tvoja, Bože.“ A snažil som sa upokojovať s vierou v Boha, že keď ma vedel dostať na chemickú fakultu, to, čo teraz zariadi, bude to najlepšie. Ako jeden z opodstatnených dôvodov, prečo som tŕpol, bol ten, že bohoslovcov vyhadzovali aj pre „hriechy“ rodičov. Stalo sa to i v prípade Ing. Andreja Šinaľa.

Čo píšem, rozprával mi môj otec. Aj on spáchal jeden z takýchto „hriechov,“ ktoré sa komunistom nepáčili. Následkom druhej svetovej vojny sa stal trvalým invalidom. Aby mohol dostávať plný invalidný dôchodok, stal sa členom organizácie Zväzu protifašistických bojovníkov. Pri 25. výročí ukončenia vojny otca odmenili metálom. Zároveň ho požiadali, aby napísal alebo porozprával zážitky, udalosti zo Slovenského národného povstania, konkrétnejšie niečo o partizánoch, ako pomáhali a prispeli k víťazstvu nad Nemcami. Otec, vojak - radista, im pohotovo povedal: „Ja na partizánov nemám dobré spomienky. Z vlastnej skúsenosti nemám čo dobrého o nich povedať. Ich zásluhou som trvalý invalid. Nemci ma dvakrát zajali, ale tak som sa smrti nebál, ako pri stretnutí s partizánmi. Hoci som mal vojenskú uniformu, vojenskú výstroj radistu, pokladali ma za zbeha. Vždy som sa v duchu lúčil so životom i s rodinou. Až raz, pri poslednom stretnutí sa s nimi, som sa ich vinou stal trvalým invalidom.“

Kvôli takémuto vyjadreniu o partizánoch komunisti preradili otca ako člena z mestskej organizácie do obecnej, až ho celkom vyčlenili. Tieto udalosti sa odohrávali v čase, keď som bol bohoslovcom. Písal sa rok 1970-71.

K spomínaným problémom vyhadzovania zo seminára a k bolestiam hlavy pridávali sa mi aj bolesti od spolužiakov, že bonzujem. Pripomínal mi to zvlášť J. O. V tom čase bol prefektom Ján Sokol, ktorý v čase kaplánovania v Blumentáli bol mojím spovedníkom, duchovným radcom, vodcom. Pri ňom som sa rozhodoval v povolaní. I teraz v seminári som ho častejšie navštívil. Keď som si riešil problémy, nemohol som sa vyhnúť otázke štúdia a spolužitia na izbe. No nemal som úmysel sťažovať sa, bonzovať, ale riešil som si len svoje problémy. Tento problém „bonzovania“ bol ukončený, keď Jána Sokola, ako prefekta vymenili za iného.
Sväteniny a sviatosti

  • Tonzúra 21. 2. 1970
  • Ostiariát 28. 2. 1970
  • Lektorát 28. 2. 1970
  • Akolytát 1. 3. 1970
  • Exorcistát 1. 3. 1970
  • Subdiakonát 8. 4. 1972
  • Diakonát 9. 4. 1972

Blížil sa čas ukončenia duchovnej formácie v seminári a s ním aj deň kňazskej vysviacky. Diakonát trval jeden mesiac. Tesne pred vysviackou prišiel k nám, košickým bohoslovcom, náš kapitulný vikár Štefan Onderko. Po zvítaní, medzi iným povedal, aby sme sa o mládež nestarali a nestretávali sa s ňou. O mládež, že je už postarané. Budú sa starať o ich výchovu štátne organizácie, ako iskričková, pionierska, zväzácka... Priznávam sa, že sa mi pri týchto slová vnútro búrilo, bolelo ma, ale mlčal som. Bál som sa, že mi nedovolia kňazskú vysviacku. No v duchu som bol rozhodnutý, že svoje kňazské účinkovanie začnem prácou s mládežou. Veď, ako som už vyššie opísal, moje duchovné povolanie sa tiež zrodilo medzi mládežou, ktorú viedli kňazi. K tomuto rozhodnutiu ma viedla vlastná skúsenosť.

Mal som vedomie, že niečo z teológie viem, ale rozjímať nad Božím slovom s aplikáciou do vlastného života by som nevedel, ani prehodnotiť deň, aby som nadobudol skúsenosť do budúcnosti, keby ma Pán Boh už pred vstupom do seminára nespojil s kňazmi, ktorí ma tomu učili. Veľmi ďakujem Pánu Bohu, že ma zoznámil s ujom Jankom. Duchovné vedenie som mal síce u Jána Sokola, ale zase on bol vedený ujom Jankom. Od uja Janka som dostal „klepanicu“ - knižočku Deň čo deň, potom Počuli sme slovo Pánovo. Tieto predlohy ma učili rozjímať, ísť do hĺbky evanjelia. Formovali ma. Ranné rozjímanie a večerné hodnotenie dňa mi veľmi pomáhali vidieť i skusovať Božiu prítomnosť, ako aj jeho riadenie udalostí môjho života. Slúžili mi bohato aj k príprave na homílie.

Diakonát som prijal z rúk Mons. Jozefa Hloucha. Pri odovzdávaní kňazského breviára mi povedal: „Ako Pán za teba život dal a na kríži sa modlil, preto, i keby si trpel, modli sa s láskou a radosťou!“ Mons. Štefan Trochta, mi ukázal svojou tvárou poznačenou utrpením pre Krista, ako mám žiť Kristovo kňazstvo. Eva Melkovičová, jedna zo skupiny mladých, medzi ktorými sa rodilo moje kňazské povolanie, mi darovala svoje dielo linoryt: „Ktorého sme tŕním korunovali.“ Tento DAR v troch obrazoch: modlitba, utrpenie a obeta, mám denne pred sebou. Nemusel som si dať svoje motto, ako program do kňazského života. Dal mi ho sám Pán Ježiš hneď v deň mojej kňazskej vysviacky. Nemôžem to pokladať za náhodu, lebo tento DAR ma sprevádza denne celý život. Snažím sa ho prinášať Bohu v spojení so svätou omšou, obetou Kristovou.

A prišiel celým mojím srdcom vytúžený deň 18. jún 1972. Začal som sa obliekať do alby s previazanou kňazskou štólou. Nadobudol som istotu, že dôjdem k Pánovmu oltáru, že komunisti sa mi už nepostavia do cesty. Ak prežijem túto chvíľku, budem kňazom, Kristovým kňazom. S pokorou a úprimnou vďačnosťou som ľahol pred Pánov oltár a cez jeho biskupa Mons. Štefana Trochtu som Pánovi povedal: „Tu som. Sľubujem!“
Dôsledky kňazskej služby prijaté z Božej ruky už nie sú také ťažké, ak boli prijaté vopred. Sú o toľko ľahšie, o koľko ich radostnejšie človek prijíma od Pána Boha ako Dar. Veď či to nie je prejav Božej lásky mať účasť na Kristovom utrpení? Akákoľvek ťažkosť v úprimnej námahe žiť svoje povolanie už nebude prekvapením. Z pohľadu viery v Boha, že on všetko riadi a dopúšťa, stane sa stavom.

Po kňazskej vysviacke som sa vrátil na Východ. Bol som tu sám. Sám? Tri - štyrikrát do roka som cestoval za ujom Jankom. Čosi ma vždy za ním ťahalo. Nevedel som povedať, čo. No vždy som sa vracal domov obohatený na duchu, na duši. A vždy v ruke s nejakou literatúrou: Počuli sme..., II. Vatikánsky koncil, Jeho ruka..., Veľpieseň a Deň čo deň, to som už niekoľkokrát prečítal, prerozjímal.

Takto to trvalo päť rokov. V tomto čase som sa zoznámil s ujom Štefanom Živčákom. Až prostredníctvom neho som začal plnšie chápať pojem a cieľ duchovného vedenia. On bol na duchovnom vedení u uja Janka, a tak som mal možnosť stretnúť sa s ujom aj častejšie. Keď Pán Boh povolal uja Štefana k sebe, prosil som uja Janka o duchovné vedenie a bol som u neho až do jeho smrti.