Kto by sa pýtal na obsah dnešného sviatku, stačí, aby si viac všimol jeho názov, že Ježiš, náš Spasiteľ, sa postupne zjavuje ľuďom, aby si nás pritiahol k sebe. Že to nie je tak jednoduché z našej strany, hovorí aj príbeh:
Skupina ľudí, v ktorej každý hovoril iným jazykom, sa dohadovala o tom, akou rečí hovorí Boh. Pravdaže, každý tvrdil, že tou jeho rečou, lebo sa s Bohom rozprávali vždy len svojou rečou. Vtedy sa pri nich pristavil malý chlapec a povedal: „Boh nehovorí, je ticho, rozprávajú o ňom jeho diela...“ Sv. Hieronym povedal: „Kto nepozná Písmo, nepozná Krista.“
Mudrci od východu sa pýtali: „Kde je ten novonarodený kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť“.
Čo je potrebné si všimnúť na mudrcoch od východu? Hľadali pravdu. Pre pravdu opúšťajú vlasť a vydajú sa na cestu do neznáma. Hľadať pravdu bolo vždy namáhavé a riskantné. Kto ju dokáže nájsť vlastnými silami?
Kňazi v Jeruzaleme vedeli o predpovediach, videli hviezdu, ale báli sa Herodesa, neurobili pre pravdu nič. Skôr ako Ježiš o sebe povedal: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,6), títo hľadajúci to o Ježišovi svojím správaním hovoria.
V Dieťati spoznávajú toho, ku ktorému ich priviedla hviezda. Nebolo to jednoduché a ľahké. Vieme, že Mária Ježiša uložila do jasiel pre dobytok. Nájsť v jasliach v maštali Kráľa kráľov, o ktorom sa hovorí dávno v spisoch, a pri narodení ktorého sú aj prírodné úkazy, tento stav a miesto objavenia Dieťaťa neuľahčujú, naopak, priťažujú. Zaiste toto stretnutie im dalo vynáhradu za čas strávený štúdiom nad knihami, dlhé cestovanie, hľadanie a iné ťažkosti. Boh je veľké tajomstvo, ktoré človek nikdy neprenikne svojím rozumom. Božie Dieťa, Ježiš, je nad všetkými špekuláciami.
Žiada sa od nás v pokore prijať toto Dieťa ako svojho Pána a Boha. Udalosť Zjavenia Pána nám chce povedať, že náš Boh je Boh jediný, živý, pravý, ktorému nič a nikoho nemožno prirovnať. Náš Boh je len jeden a okrem neho niet iného Boha. Náš Boh si právom od nás žiada to, čo mu patrí: úctu, lásku, vďačnosť, pretože v ňom je začiatok všetkého a rovnako koniec všetkého. Nevieme, kde odišli z Betlehema mudrci – králi. Nič viac nevieme o ich životných cestách. My však vieme, že náš život smrťou nekončí. Hoci nevieme dňa a ani hodinu našej smrti, bolo nám zjavené, že čaká nás súd. Súdiť nás bude Syn Boží, ktorému Otec odovzdal súd pre jeho smrť a umučenie, ktorým zmieril Boha s ľuďmi. A Ježišom Sudcom budeme spravodlivo odmenení alebo potrestaní. Z toho plynie a Ježiš nás v tom vyučil, že ľudská duša, ktorú skrýva ľudské telo, je nesmrteľná. A Cirkev dostala úlohu bdieť nad učením Ježiša Krista. Pápež ako nástupca Petra apoštola má neomylnú povinnosť vykladať, učiť a zaväzovať svojich vo veciach viery a mravov. Rovnako Cirkev učí, že „milosť Božia je na spásu potrebná“.
Povinnosťou a úlohou každého človeka je Boha poznávať, milovať a plniť Božie príkazy. K týmto hodnotám človek má byť vedený, má si ich osvojiť a prijať za svoje. Ježiš v podobenstve o boháčovi a Lazárovi povedal, kto je poverený a kto sa má počúvať, aby obsiahol večný život. Rovnaké práva a povinnosti má každý človek bez rozdielu.
Aj dnes prinášame Bohu dary. Je to náš vlastný život. Boh od nás nechce nič diktátorským spôsobom. Dal nám rozum a slobodnú vôľu. Spoznávame a môžeme sa presvedčiť, že „Boh je láska“ (1 Jn 4,16). Našu úctu si od nás Boh nielen zaslúži, ale aj právom žiada. Príklad mudrcov od východu je tiež toho dôkazom. Zlato, kadidlo a myrha sú rovnako dar od Boha, ktoré mu vraciame poznačené našou láskou, vernosťou a oddanosťou. Bolo by naším nešťastím váhať, odkladať ju.
Pravdivá odpoveď môže v mnohom pomôcť pri hľadaní zmyslu a cieľa nášho života: objavovať Boha, nachádzať ho v sebe, svojich bratoch a sestrách, ale i v znameniach, či materiálnych veciach.
A k tomu nás vedie i dnešná slávnosť Zjavenia Pána, čiže udalosť klaňania sa kráľov.