Po pôrode nášho Miška som sa dostala na izbu s mamičkou, ktorá mala prvé dieťa - Sebastiána. Snažila som sa jej poradiť s prvými ťažkosťami v jej situácii.
Bola som veľmi unavená, chcela som si oddýchnuť, ale sa mi vôbec nedalo. Spolupacientka len rozprávala a rozprávala, úplne zaujatá sebou si nevšimla moju "túžbu" po oddychu. Pán mi však dodával silu. Prišiel za mnou nemocničný kňaz a doniesol mi Eucharistiu. Na ďalší deň som znova dostala sväté prijímanie. Bolo to ako balzam na dušu, keď som sa vracala na izbu k požadovačnej mamičke. Potajme som dúfala, že pôjde domov skôr, ale nestalo sa tak. Pánovi sa zapáčilo preveriť moju vieru. Ona musela zostať v nemocnici dlhšie, lebo jej dieťatko dostalo novorodeneckú žltačku. celý deň preplakala a pritom dokola rozprávala to isté. Spomenula som si aj na jej manžela: "chudák, keď má "Toto" doma počúvať..."
Snažila som sa ju povzbudiť aj tak, že som jej dala návrh pomodliť sa k patrónom našich detí. Povedala mi, nech sa ja pomodlím, tak som sa nahlas modlila a povedala som jej aj krátko o živote svätého Šebastiána. Ona mala dobrý mobil. Odporúčala som jej vyhľadať si cez internet informáciu o tomto svätom. Zdalo sa mi, že sa trochu upokojila. Naďalej som sa snažila dodávať jej odvahu, nech sa nebojí, že aj ju pustia domov. Aj ja som premáhala krátke pokušenia k nedôvere, či s to stane, ale naďalej som prosila sv. Šebastiána za túto moju "skľúčenú" sestru. A stalo sa. Pustili ju domov, ako si to priala. Aj to je pre mňa jeden z dôkazov, ako nám svätí pomáhajú.
Ja som pred odchodom z nemocnice znova prijala Pána Ježiša. V ňom máme posilu do každej situácie, o ktorej on dobre vie a nedovolí nás skúšať nad naše sily.