Baby - sitting

Nedávno sa v mladej rodine vyvinuli okolnosti tak, že som sa takmer na jeden deň stala baby sitterkou malého dievčatka, ktoré ešte nezavŕšilo dva roky. Priniesli ju ku mne. Keďže sa poznáme a pozná aj prostredie, obe sme sa zo vzájomného kontaktu tešili a s úsmevom zakývala odchádzajúcim rodičom.

Keď sme zostali samé, začali sme so synťákom... Už ho len vybrať z veľkého púzdra bola pre ňu atrakcia. Potom ťukala a ťukala, stláčala tlačítka, občas stroj začal na jej pokyn aj sám hrať – čo ju nesmierne tešilo. Zvýšenie i zníženie hlasitosti citlivo vnímala... Pomerne dlhý čas sme strávili ako „hudobnú výchovu.“

Potom som ponúkla farbičky a papier, mali sme „výtvarnú.“ Kreslila kolieska, čiary... Otázka: "Aká je to farba?" sa opakovala viackrát, postupne, ako si menila farbičky.

Keď som si všimla, že už končí jej pozornosť, napadlo ma vyjsť na schodište a privolať výťah. Veď by sme mohli zísť s ním dolu a opäť hore, sedem poschodí je pomerne dosť, človek aj vie, že sa vezie... Jej sa to vždy páči... môže opäť stlačiť tlačítko a výťah ju poslúchne... aj svetielko zabliká raz vonku, potom dnu. A tak sme sa povozili...

Keď mala vystúpiť, aby sme túto atrakciu ukončili, nastal problém – nechcela. Chápala som ju. Čo urobiť? Napadlo ma dať nasledujúci návrh: „Viem, zlatíčko, že sa ti nechce ísť preč, ale dohodneme sa, že keď si pospinkáš, pôjdeme znova, dobre?“ Hneď súhlasila a bez slova šla do bytu. Potom bol obed, pozeranie rozprávkovej knižky... Len keď si zrazu spomenula na výťah a hneď sa brala tým smerom...

„Moja milá, ale pamätáš si, na čom sme sa dohodli?... Že si najprv pospinkáš, a ešte si veru nespala.“ Ledva som dohovorila a zlatíčko sa uložilo na posteľ, zavrelo očká. Ale netrvalo ani minútu a natešené vyskočilo so slovami: „Evka, už som sa vyspinkala...“ Úplne som bola zaskočená. V duchu som sa pousmiala a rozmýšľala, ako sa mám zachovať. Bleskurýchle mi prebehli hlavou myšlienky: „Bola splnená podmienka? Keď som sa na to pozrela jej očami, tak áno, bola spokojná, lebo poslúchla...“ Potom mi blysli ďalšie myšlienky: „Nie je to aj so mnou alebo s inými ľuďmi niečo podobné vzhľadom na to, čo Pán Boh odo mňa (od nás) očakáva? Nesplním aj ja len okrajovo, čo mám a čo on odo mňa očakáva? A Pán prejaví voči mne v žalmoch tisíckrát spomínanú pravdu o sebe, že je milosrdný a milostivý a verný...!" A tak som zrazu vedela, čo mám robiť . „No dobre, zlatíčko, ideme sa trochu povoziť!“

Keď sa neskôr poobede vrátili rodičia, v náručí mamy zaspala spokojným, hlbokým a sladkým spánkom... Prežili sme spolu radostný deň.