Drahí bratia a sestry, predstavme si, že ideme po dlhej ulici a na konci ulici vidíme oproti nám kráčať postavu: nejaký človek – muž alebo žena, mladý alebo starý? Nevieme rozoznať. Prídeme bližšie a poznávame staršieho muža z našej ulice. Nepoznáme ho však bližšie a je nám ľahostajný. Keď sme celkom blízko, tento pán sa pri nás pristaví, s úsmevom nám podá ruku a vraví: Chcel by som vás o niečo poprosiť – mám ťažkú tašku a nevládzem ju niesť, či by ste mi s tým nepomohli. Ochotne sa podujmem a odprevádzam staršieho pána domov. Medzitým mi rozpráva o sebe, o svojom živote a zrazu je mi ten človek bližší – už ho trocha poznám a mám s ním skúsenosť.
Aj pri našom vzťahu k Pánu Bohu je to tak nejak podobne. Všimnime si to na rozprávaní dnešného evanjelia.
Keď apoštoli vyčerpaní veslovali proti vetru, videli akúsi postavu ísť po mori a vykríkli – mátoha. Videli, že je to niečo nadprirodzené, ale bolo to zatiaľ neznáme. Skôr sa toho báli.
Keď sa priblížil Ježiš bližšie, spoznali ho. Vtedy už vedeli, kto to je, ale ešte stále bol pre nich iba akýsi človek, aj keď možno výnimočný. Peter však chce mať istotu a preto hovorí: ak si to ty, rozkáž, aby som aj ja šiel po mori – a stane sa tak. Ešte silnejšia skúsenosť pre Petra je to, keď ho Pán zachytí a zachráni z vĺn, v ktorých sa topí. Vtedy nielen Peter, ale aj ostatní na loďke vyznávajú: Ty si naozaj Boží Syn.
Stretávam sa s ľuďmi, ktorí povedia – ja som veriaci – verím v niečo nad nami, nejakého neurčitého Boha. Dalo by sa povedať, že títo ľudia veria v nejakú mátohu – niečo nad-prirodzené, čo však nemá reálnu tvár. Takáto viera nemá skoro žiadny vplyv na ich život.
My, ktorí sme tu, myslím a dúfam, že sme tu preto, lebo sme spoznali Ježiša Krista – hovorili nám o ňom rodičia ale-bo iní ľudia. Sme ako apoštoli, pre ktorých je Ježiš niekto vzácny a významný v živote.
A predsa, ešte by to nestačilo – bolo by to slabé, keby sme verili len preto, že nám to niekto povedal. Viera nie je len súbor príkazov a zákazov – je to skúsenosť, stretnutie s osobným Bohom, taká skúsenosť ako mal Peter – keď išiel po vode a potom keď sa začal topiť, ho Ježiš zachránil. Je to skúsenosť, že Boh je môj osobný Boh, ktorý sa o mňa stará, má ma rád a zároveň má moc a aj niečo odo mňa žiada – to však iba pre moje dobro.
A tak – cieľom je pre nás prežívať tento tretí stupeň – čiže mať vzťah so živým Bohom. Vyžaduje to aj dnes veslovať proti prúdu, teda namáhať sa, zápasiť o našu vieru. Znamená vykročiť z loďky našej istoty a ísť niekedy aj do rizika. Znamená to však najmä úprimne prosiť slovami: Pane zachráň ma, posilni ma, posilňuj moju vieru i vieru v mojej rodine.
Jeden kňaz opisuje to, ako sa rozhodol stať sa kňazom. Za svoje rozhodnutie vďačí hlavne svojmu otcovi. Bol to lesný robotník, ktorý celý deň ťažko pracoval v lese. Veľmi silnou chvíľou bol však ten čas po večeri, keď sa utiahol do svojej izby, kľakol na kolená a dlho sa rozprával s Bohom. Mal s ním živý vzťah. Aj vtedy, keď prišli ťažkosti a rodina prežívala ťažké chvíle – otec nikdy nevynechal tento rozhovor. Vtedy syn pocítil túžbu – aj on sa chce takto modliť, až sa napokon rozhodol pre seminár.
Drahí bratia a sestry, poprosme aj na tejto sv. omši o posilnenie našej viery. Nech je to aj u nás nielen niečo neurčité alebo naučené, ale živý vzťah, taký pekný a príťažlivý, žeby aj naši blízki zatúžili po ňom. Amen.