A znova im povedal: Pokoj vám!
Na znak, že tento pozdrav a ním vyjadrené prianie sú stále veľmi aktuálne...
Lebo veď naše previnenia, naše úteky od Pána a potom náš strach plný nepokoja nie sú v našom živote iba niečím veľmi zriedkavým.

Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás...
Ako On mne dal moc odpúšťať hriechy – chcel tu povedať Pán – tak ju aj ja dávam vám...
Veď načo by bolo všetko to, čo som učil, konal a trpel, keby sa tým nezískalo odpustenie a keby sa toto moje poslanie a táto moja moc nepodávali vaším prostredníctvom ďalej? – Ľudská slabosť by prevýšila Božiu silu a Božie kráľovstvo by tým veľmi utrpelo.

Dýchol na nich a hovoril im: Prijmite Ducha Svätého...
Môjho i Otcovho zároveň.
Ducha pravdy, podľa ktorej som vinič a vy moje ratolesti plodiace Božou silou lásku, ktorá stále odpúšťa a stále aj slúži.
–
Prijmite ho a neste ho ďalej... Veď len ten môže vydýchnuť, kto sa nadýchol.
Len ten ho môže odovzdať, kto ho prijal.
–
A toto moje dýchnutie nech je vám znakom, že v tejto chvíli prechádza zo mňa do vás niečo. Správnejšie je povedať Niekto – Niekto, kto je vrcholne svätý, pred ktorým uniká z človeka každý hriech.
Prijmite túto zosobnenú silu, aby ste ju vydychovali slovami odpustenia na všetkých, ku ktorým vás posielam.

Komu odpustíte...
Ak by sa tieto slová vyslovili ako otázka, odpoveď na ne by mohla byť len takáto:
Každému, okrem toho, komu zadržíte...
Ale komu zadržíme?
Každému, komu neodpustíte.
No nejde tu o slovnú hru...
Ale o hriech a o milosť, a potom vlastne o všetko.
Nikdy nemožno odpustiť tomu, komu chýba priznanie i vyznanie vlastnej viny spojené s úsilím nedopustiť sa jej už viac...
–
Apoštoli dostávali moc odpúšťať hriechy iným vtedy, keď sami skusovali Ježišovo milosrdenstvo. Zaiste aj preto, aby ich vedomie vlastnej slabosti chránilo pred pýchou z vlastnenia takej veľkej moci.