Viditeľne žije kresťan v určitom štáte, v krajine, v obci, v ulici, pod určitým číslom.
Neviditeľne aj v Božom kráľovstve, v spoločnosti tých, čo sa riadia alebo sa aspoň chcú riadiť prianiami neba.
Aké máme miesto v pozemskej spoločnosti – popredné, čestné a výnosné, alebo len skromné, podradné, to vedia všetci, ktorí nás poznajú. Aké zaujímame v Božom kráľovstve, to nevieme ani my sami. Aj náš prehľad o vkladoch a dlhoch je tu veľmi neprehľadný.
V Božom kráľovstve sa totiž používajú na meranie ľudí, na určovanie stupňa ich hodnosti, inteligencie a bohatstva celkom iné miery.
Často úplne opačné.
Ak sme tu vo svete veličinou, pred ktorou sa iní úctivo alebo aspoň vypočítavo skláňajú, tam môžeme byť dosť ľahko nulou.
Ktoré hodnotenie je pravdivejšie, správnejšie, o tom sa nebudeme hádať.
Ani o to sa nebudeme prieť, kto je väčší pred Bohom, aby sme si nevyslúžili to isté pokarhanie, čo apoštoli.
A načo by sme sa aj preli, keď máme jasnú Kristovu odpoveď: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.“
A pochopená prakticky bude táto jeho veta znieť takto: Máš majetok a úrad a denne prichádza k tebe chudák so sťažnosťou alebo s prosbou. Vstaň, obslúž ho a daj mu pritom pocítiť, že ty si sluha a on tvoj pán. A ak si minister, tým skôr... Minister totiž doslovne znamená sluha.
V Božom kráľovstve rastú ľudia opačným smerom.
Ak by sme nemali tú svätú ambíciu dostávať sa v ňom nad iných, tak oddnes hovoriaceho Krista už nepočúvajme.
Znervózňoval by nás, narušoval dočasný pokoj a kazil blažené užívanie toho, čo nám ponúka zem.
On totiž neprestáva pripomínať, že podmienkou skutočnej veľkosti je dobrovoľná chudoba a malosť.
Ak túto snahu, vďaka Bohu, ešte máme, tak dobre otvorme oči, aby sme videli potreby iných, otvorme uši, aby sme sa o nich dozvedeli, srdce, aby sme ich s nimi precítili a ruky, aby sme ich odstraňovali. Pred nami kráča Kristus a hovorí: „Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil.“ A idú pred nami toľkí, čo dezertovali z kráľovských dvorov a iných popredných spoločenských miest... Nie z psychickej úchylnosti alebo zo životnej nudy, ale preto, že pochopili to, čo aj nám Kristus v tomto krátkom čítaní povedal.
Brat, sestra, a čo sa stane s týmto Božím slovom, až sa pohneme z miesta a vrátime sa domov?
Pousilujeme sa, ako obyčajne, čím skôr naň zabudnúť, prehlušiť ho svojím televízorom, zastrieť dymom svojej cigarety alebo zaliať obľúbeným vínom...?
Túžba po trvalej a opravdivej veľkosti nám radí zapísať si ho hlboko do srdca a vyjadrovať ho stálou službou.