V garážach blízko môjho pracoviska žijú bezdomovci. Jeden z nich vyzeral taký slušnejší, vždy pozdravil, keď som išiel okolo. Od nejakého času som na ňom zbadal zmenu. Tvár mal zvláštne sfarbenú do žlta a ťažko chodil.
Niekedy v čase strednej školy mi jedna duchovná sestra podaroval obrázok sv. Michala Archanjela aj s modlitbou k nemu, ktorú zložil pápež Lev XIII. 13. októbra 1884 a ktorú nariadil modliť sa po každej tichej sv. omši.
Sedela som v kresle tehotenskej poradne a sledovala a sledovala grafový záznam, ktorý vychádzal z prístroja meracieho srdečnú aktivitu bábätka. Už to bola pre mňa takmer rutina. Posledný mesiac tehotenstva som absolvovala toto vyšetrenie vždy raz do týždňa.
Cestoval som električkou. Na jednej zastávke si prisadla ku mne mladá dievčina. Oslovila ma a pýtala sa, či ide správnym smerom. Povedal som jej, že áno a ešte som jej popísal, kde má vystúpiť a potom kadiaľ isť na miesto, ktoré mala za cieľ.
Pred krátkym časom došlo k nedorozumeniu medzi mojimi dvoma dcérami. Pohádali sa, no žiaľ neostalo to len pri hádke. Môj názor bol, že išlo o hlúposť, no im šlo o určitú prestíž, jedna druhej dokázať, ktorá z nich mala pravdu a v daný moment aj určitú moc.
S deťmi sme si kreslili na ceste pred domom. Rúčky farebné od kried a usmiate tváričky ešte viac rozjasňovali krásny slnečný deň. A asfaltová cesta dostala nový vzhľad – pribúdali domčeky, kvietky, kuriatka a "škôlky" na skákanie.
Náš syn se pustil před dvěma lety do poslední části opravy svého domu. Jednalo se o demolici kamenné garáže. 8 x 6 m a vystavění od základů. V prvím roce se podrřilo zbourat střechu, štítovou zeď a zeď do sveho dvora. Dále bylo třeba zbourat zeď, která stála na hranici se sousedem, se kterým neměl dobré vztahy.
Pred nedávnom sa mi ozvala jedna z bývalých kolegýň, ktorá je už na dôchodku. Býva v činžiaku oproti, ale keďže ja som bola dlhšie služobne v zahraničí a ona zase býva časť roka v rodičovskom dome v inom meste, nevideli sme sa pár rokov.
Po dvoch rokoch „cestovnej prestávky“ som koncom októbra cestoval rýchlikom. Túto cestu som najskôr vnímal ako ťažkosť: s kým budem sedieť v kupé, či nebude cestou trápne ticho... Ráno ma Pán pripravil svojim slovom „aby všetci jedno boli...“ Obetoval som túto cestu za jednotu v Hnutí.
Bol jeden z prvých teplých slnečných dní a spolu s priateľkou sme sa vybrali do záhradky.
Keby sa tak našiel niekto, kto by ma trochu naučil pracovať s viničom! - pomyslela som si.