I

Pri rozlúčke s apoštolmi povedal Ježiš aj to, že bude pre nich lepšie, keď odíde...
Keď im to hovoril, myslel v prvom rade na svoje človečenstvo. Toto im mohlo do určitej miery zahmlievať jeho božskú tvár a okrem toho živiť v nich prízemné mesiášske nádeje, ktoré boli aj v nich ešte veľmi silné.
Vieme napríklad, že dvaja z nich ešte aj po zmŕtvychvstaní opakovali: „A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael...“ A viacerí mysleli podobne ešte aj pred jeho nanebovstúpením (Sk 1, 6).
Ale Ježišov odchod mal byť pre učeníkov výhodný hlavne preto, že im mal umožniť príchod Ducha, pomocou ktorého mali plne pochopiť životný zápas svojho Majstra a jeho víťazstvo nad svetom.
Okrem toho Duch bude môcť byť s každým z nich, keď sa rozídu do sveta, neviditeľne síce, ale citeľne a účinne. Bude môcť byť s každým vždy a všade, aby ich vyučil všetkej pravde.
Nie tým, že bude jeho doplňovať, ale tým, že bude doplňovať ich.
Ježiš im už všetko povedal.
Ale oni ešte všetko nepochopili.
Pretože im chýbali príležitosti, kvôli ktorým mnohé z jeho slov odzneli, príležitosti, do ktorých sa dostanú až po jeho odchode.
Majstrov odchod nemá byť teda pre učeníkov dôvodom na smútok, ale na radosť.

II
Ešte veľa vám mám toho povedať – ale teraz by ste to nezniesli...
Aj s Božími deťmi je to tak ako s ľudskými. Možno im dať len toľko stravy, koľko sú schopné prijať.
Veľa by im mohlo zaškodiť...
Ale nebojte sa.
Duch, ktorého vám pošlem, vám povie v pravý čas a pravým spôsobom všetko, čo budete potrebovať.

III
Aj z vlastnej skúsenosti sme sa už mohli presvedčiť, akým jemným vychovávateľom je Boží Duch.
Vnuká, čo máme robiť a čoho sa máme chrániť.
Nabáda nás a posmeľuje, ale bez toho, aby nás donucoval. Keď nám vnuká určité pravdy alebo nás usvedčuje z hriechu, máme pritom dojem, akoby sme my prišli na všetko svojím rozumom a svojou vôľou sa sami za to rozhodli.
Je autorom našich dobrých predsavzatí a je aj ich hlavným uskutočňovateľom. Neberie nám však radosť z vedomia, že sme niečo spravili, že sa nám niečo podarilo...
Aj Ježiš takto vychovával svojich.
Ale pri jeho výchovnom pôsobení zohrávalo svoju úlohu aj jeho telo, ktoré Duch nemá.
Pôsobil tu napríklad aj výzor jeho tváre. A niekedy veru aj prísny.
Keď hovoril Petrovi: Odstúp, satan –, asi sa pritom neusmieval.
Taký bol Ježiš, náš Pán, keď chodil vo svojom historickom tele. A taký je, keď žije medzi nami vo svojom mystickom tele, keď nás poučuje a napráva, či už cez bratskú, alebo aj cez hierarchickú Cirkev.
Zaiste nikto z nás nepochybuje o potrebe výchovy.
Všetci ju potrebujeme.
Až do smrti.
Výchovu i vyučovanie.
Podľa Bohom stanoveného poriadku sa tieto začínajú zvnútra prostredníctvom Ducha, a preto sa začínajú veľmi jemne, skoro nebadane.
Až keď nie sme dosť učenliví, prihlási sa Ježiš, aby našu výučbu i výchovu zosilnil, sprísnil, skonkretizoval pomocou bratských alebo otcovských napomínaní.
V prípade, že ani jeho Cirkev neposlúchame, prihlasuje sa k slovu Otec, ktorý stvoril všetko a má všetky zákony a zákonitosti v rukách. Keďže mu na nás ešte záleží, začne nás vychovávať príhodami príjemnými, ale i nepríjemnými. A dovtedy na nás sype požehnanie alebo nehody, choroby, sklamania, neúspechy, kým sa nestaneme malými ako deti, pokým sa úplne nedáme do jeho závislosti.
Asi takto vyzerá Božia výchova, ako ju poznáme zo skúsenosti.
Výchova Ducha je teda najpríjemnejšia, najjemnejšia.
Ak Ježiš aj preto odišiel, aby nám poslal takéhoto Vychovávateľa a Povzbudzovateľa, poďakujme mu za to. On vedel, čo je pre nás lepšie.

IV
Pane, sľúbil i poslal si nám Svätého Ducha, pretože tak to bolo pre nás lepšie.
Vďační sme ti za tento dar a chceme svoju vďaku zaň prejavovať najmä stálou pozornosťou a poslušnosťou voči jeho vnuknutiam. Vieme, že tým urobíme radosť tebe i Otcovi. Nech je tak. Amen.