I
Správu o Mesiášovom príchode uvádza Lukáš slovami: „V tom čase...“ *(Takto prekladá tento výraz Nový zákon, SÚSCM, Rím 1968.)
Jeho učiteľ, apoštol Pavol, by tu povedal: V plnosti času...
(porov. Gal 4, 4) a rozumel by tým dobu, ktorá bola po každej stránke pripravená prijať Pomazaného Pánovho.
Židia dospeli do osobného vzťahu k Bohu, vo svojich žalmoch ho oslovovali ako niekoho spomedzi seba.
Gréci, ktorí zaujali ich krajinu a ovplyvnili ich kultúru, pomohli im svojou filozofiou poznať ho ako nehybného Hýbateľa.
A Rimania, najnovší páni ich krajiny, dali im svojím právnym poriadkom pojem o jeho treste a milosti a okrem toho svojím politickým a kultúrnym zjednotením celého vtedajšieho známeho sveta pripravili budúcim Mesiášovým vierozvestom voľný pohyb od Indie po Galiu a odtiaľ až do Británie.
Miestami, pravdaže, dostávala táto plnosť časov aj inakšiu príchuť.
Vo vyvolenom ľude bola v plnosti času odňatá berla od Júdu, čo sa pociťovalo ako niečo veľmi ponižujúce.
Vládol tu síce ešte Východniar Herodes, ale každý Žid vedel, že tento Idumejec je viac sluhom Ríma, než kráľom Izraela.
Okrem toho bolo vidieť, ako sa v tejto krajine viera v jedného Boha stáva postupne len poverou a morálka len bezduchou literou.
Ale aj v pohanských národoch sa už ozývala túžba po niekom mocnom a dobrom.
Niektoré Vergíliove verše to dosť zreteľne dosvedčujú.
Bol tu teda najvyšší čas, aby Boh zasiahol.
Bola tu plnosť časov.
A toto očakávanie národov sa začalo uskutočňovať takto: Rozkaz cisára Augusta, vládcu svetovej Rímskej ríše, dal do pohybu úradníkov a úradníci ostatných občanov.
Kvôli súpisu, kvôli všeobecnej inventúre osôb a ich nehnuteľností...
A pretože Palestína znamenala pre Rím nie menej ako osemsto talentov ročnej dane, znelo cisárske nariadenie pre ňu patrične tvrdo.
Asi tak, ako ho sformuloval egyptský miestodržiteľ Vibius Maximus, ktorý píše: „Keďže sa pripravuje súpis rodín, je nutné nariadiť všetkým, nevynímajúc ani tých, čo sú pre akúkoľvek príčinu vzdialení z domova, aby sa vrátili k svojmu krbu a podrobili sa obvyklému súpisu.“
Keď sa v zmysle cisárskeho dekrétu pohli aj úrady v Galilei, ktorú vtedy spravoval miestodržiteľ Kvirínius, pohol sa aj Jozef s Máriou, ktorá bola v požehnanom stave, aby v plnosti svojho času dala svetu čakaného Spasiteľa, a to tam, kde to určil Boh slovami proroka Micheáša: „A ty, Betlehem... nijako nie si najmenší medzi mestami Judska, lebo z teba vyjde vojvodca, ktorý má spravovať môj ľud izraelský“ (Mich 5, 2).

II
V tom čase – keď bol svet pripravený prijať Vykupiteľa a keď aj Mária bola pripravená dať mu ho.
A od týchto dvoch pripraveností závisí aj obroda dnešného sveta. Od pripravenosti prijať Ježiša Krista a od pripravenosti dávať ho.

III
Jozef s Máriou splnili Otcov plán tak, že sa zaradili do prirodzeného behu udalostí.
Nesnívali o vhodnejšom čase, nečakali na priaznivejšie okolnosti.
To znie ako odkaz, aby sme dávali Krista svetu, lebo žijeme v plnosti času... A dávali mu ho prostredníctvom tých príležitostí, ktoré sa nám naskytnú. Toto však vyžaduje našu stálu pripravenosť na duchovné pôrody.

IV
Pane, ďakujeme ti za čas a okolnosti, v ktorých žijeme.
Nauč nás s vierou čítať v nich tvoje zámery a s radostnou ochotou ťa dávať vo všetkých okolnostiach tým, ktorí ťa ešte nedostali. Amen.