I
Počas umývania nôh sa Ježiš len veľmi jemne dotkol vnútorného stavu nešťastného učeníka.
Len to povedal, že nie všetci sú čistí.
Až po skončení tejto služby sa vzrušil a bol otvorenejší. Oznámil: „Jeden z vás ma zradí...“
Keď sa na to vzrušili aj ostatní a začali sa pýtať: „Som to ja...?“, označil zradcu presnejšie.
„Jeden z tých,“ povedal, „kto so mnou namáča ruku v mise.“
Jeden z tých najbližších...
Priamu odpoveď dal až potom, keď aj zradca dostal odvahu opýtať sa: Som to ja?
Ale Ježiš bol aj tu natoľko jemný, že ostatní nič nezbadali... Judášovi pravdepodobne odpovedal v okamihu, keď sa pri ňom ležiaci Ján nadvihol, aby skúmal zhrozené tváre svojich druhov. Najskôr spoza Jánovho chrbta pošepol Judášovi: „Sám si to povedal.“
Keď bol Ježiš zaujatý touto odpoveďou Judášovi, vtedy pravdepodobne dal Peter znak Jánovi, aby sa opýtal Majstra, o koho ide. Na Petrovo prianie sa Ján pritiahol k Majstrovej hrudi a pošepky sa pýtal: „Kto je to?“
Ježiš mal rád svojho Jána... Ale aj svojho Judáša...
Aby u ostatných nevyvolal hnev a nezatarasil tak nešťastnému učeníkovi cestu k ešte vždy možnému návratu, odpovedal Jánovi len dohovoreným znakom, ktorému ostatní nemohli porozumieť.
„Ten,“ povedal, „komu podám namočenú smidku...“
Ak nikto nič nezbadal, to nasvedčuje, že Judáš musel byť naozaj blízko pri Ježišovi.
Podľa všetkého hneď pri Jánovi.
Podať niekomu k ústam namočený chlieb bolo pri vtedajších stolovaniach znakom veľkej priazne.
Týmto gestom vyznamenával vedúci stolovania len veľmi vzácnych hostí. V tomto prípade sa dostalo takejto pozornosti Judášovi.
Ježiš teda miloval svojich až do konca, až do krajnej krajnosti...
Ale nešťastný učeník sa už nedal zastaviť.
Prijal podanú skyvu, aby ešte aj takto skryl svoj zámer... Po tejto lži ho satan už natrvalo zaujal – ako poznamenáva Ján.
Ale vtedy už ani Ježišovi nezostávalo iné, ako povedať mu v zmysle druhého, vyššieho plánu: „Čo chceš urobiť, urob čo najskôr.“
No aj toto mu povedal tak pokojne, akoby ho posielal urobiť potrebný nákup alebo dať niečo zo spoločných peňazí chudobným...
Keď Judáš vychádzal z večeradla – píše evanjelista – bola už noc...
Začínala sa hodina temnosti...
II
Jeden z vás ma zradí. – Teraz...
V budúcnosti ma zradia ešte mnohí...
A aby som povedal celú pravdu: veľmi mnohí...
Učeníci sa pozerali – jeden na druhého.
Chyba!
V takýchto chvíľach sa treba pozerať v prvom rade na seba...
III
Každý náš hriech je zradou.
Každý je odchodom do noci, do tmy.
A každý je judášskym odchodom...
A veru, za všeličo sme už aj my predali Krista...
Niekedy drahšie, niekedy lacnejšie...
Ale v každom prípade hlboko pod cenu.
Za peniaze, za pochvalu, za pohodlie, za chvíľu rozkoše... Ak máme teraz pred očami aspoň niektoré takéto svoje odchody a takéto svoje obchody, nemali by sme zabúdať, že minulosť sa napráva budúcnosťou, zrada vernosťou, ľudská slabosť vyprosenou Božou milosťou...
IV
Pane, ty v žiadnom prípade nechceš smrť hriešnika. Chceš, aby sa spamätal, obrátil a žil...
Nech je toto tvoje napomínajúce, ale i povzbudzujúce slovo pre nás uistením a nádejou, že nám odpustíš všetky zrady, ktorých sme sa na tebe dopustili. Amen.